Babičkine ďakujem

14.07.2018

Stalo sa mi raz dávno. Babička ma čakala po omši pred kostolom. Chytila ma za ruku a ďakovala mi za homíliu. Vraj som dnes pekne rozprával. Vraj by som mal takto častejšie, aby sa jej suseda spamätala.

Spočiatku som nerozumel, až kým mi nevysvetlila, že to, o čom som na kázni rozprával, bolo akoby z tajného denníčka jej susedy.

Zamyslel som sa nahlas tak, aby ma počula: či je dobré, ak to, čo hovorí Ježiš lepím na susedu viac ako na seba? Vari mám v Božom slove hľadať nápravu susedy alebo vlastnú nápravu?

Poďakovala sa mi ešte raz, pustila mi ruku a zmizla v tme. Ona spokojná, že som naložil susede, kým ja s večne opakovanou otázkou na perách: ako presvedčiť človeka, že nik sám nikdy nebude tak dobrý a dokonalý, aby mohol súdiť či násilne meniť človeka vedľa seba?

Povedali mi už mnohí, že by som nemal mať drahé auto, ani mobil, ba že by som nemal mať nič, lebo Ježiš tak povedal. Mne a všetkým kňazom. Neberte si na cestu nič!

Ako tá babička. Ako mnohí iní, ktorí nemajú problém v Božom slove nájsť návod, ako usvedčiť nepriateľa z duchovnej choroby. S čím ale problém majú, je usvedčiť a liečiť seba.

Keď Ježiš posiela do sveta apoštolov, prihovára sa im spôsobom a slovami, ktoré vyzerajú, akoby patrili iba kňazom. Asi by nebolo múdre, ak by ich ostatní ignorovali. Ježiš totiž dáva tri dobré rady každému.

Aby sme si na cestu nič nebrali (Mk6).

Pozor na veci. Neberte si so sebou nič, čo by mohlo zamotať vašu myseľ alebo srdce starosťou o majetok. Viem, čo to znamená, veď keď som bol malý, tak stratená plastová lopatka na pieskovisku v mojej hlave spôsobila výbuch, oproti ktorému bola Hirošima iba výstrelom zo vzduchovky.

Aby ak nás niekde nechcú prijať, ani vypočuť, aby sme odtiaľ odišli (Mk6).

Pozor na vzťahy. Ak ťa niekto nechce prijať a odmieta sa s tebou rozprávať, otoč sa mu chrbtom a pokračuj ďalej vo svojej ceste, aby si sa nezamotal vo vzťahu, na ktorom vôbec nezáleží.

Aby sme najskôr hlásali, že treba robiť pokánie (Mk6).

Pozor na obraz o sebe. Najskôr pokánie. Hlásajte najskôr pokánie. Až potom prídu zázraky, až potom uzdravenia a viera.

Snáď chápete, že tieto rady nepatria iba kňazom?

Samozrejme, že v prvom rade patria mne - ale bolo by dobré, ak by si túto vetu povedal a priznal každý.