Bezpečná blízkosť

Ježiš. Mojžiš. Eliáš. Rozprávajú sa. A vyzerajú ako anjeli.

Večne živí, oslávení, sa rozprávajú pred tvárou Petra, Jakuba a Jána, pre ktorých - stále odetých do ľudského hriešneho tela - to musela byť desivá skúsenosť.

A aby toho nebolo málo, zahalí ich ešte oblak a počujú hlas: "Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!"

Nie, oni nepočujú obyčajný hlas. Boh hovorí. A niet nič, čo už apoštoli zažili alebo počuli, k čomu by mohli tento hlas prirovnať.

Apoštoli museli byť... vystrašení... vydesení... možno až na smrť.

Ja by som bol.

Pre dnešného človeka je Boh ďaleko a vysoko, kdesi tam, až za oblakmi.

Čítame si o ňom. Predstavujeme si ho. Rozprávame sa s ním. Voláme na neho. A snažíme sa ho aj počuť. Ale stále je taký nedosiahnuteľný, nedotknuteľný... v bezpečnej vzdialenosti.

Apoštoli na hore stratili bezpečnú vzdialenosť.

Boh sa im ukázal. Boh prehovoril.

Premýšľam, že tá bezpečná vzdialenosť človeku možno aj vyhovuje.

Boh tam. Ja tu. On hore. Ja dole. Nebo. Zem.

Lenže...

Tiež premýšľam, že Bohu tá bezpečná vzdialenosť nevyhovuje.

Veď božie kráľovstvo už je...

Boh sa predsa stal človekom, aby človek a Boh viac neboli tam a tu, kdesi hore a kdesi dole, oddelení a cudzí, ale naopak. Spolu.

Nie bezpečná vzdialenosť, ale bezpečná blízkosť.

V tomto svete už nemusím byť iba ja. Boh je so mnou my.

Pavol v tom mal jasno: "Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch. Oslavujte teda Boha vo svojom tele!" (1Kor6,17-20)

Kiežby som mal v tom jasno aj ja.

Bezpečná blízkosť.