Bezproblémová svätosť

Vždy sa nájde niečo, čo nás dobehne pri našom úniku zo zeme do nebies: niekedy svet, inokedy človek sám.

Už ako chlapec, keď som čítal o tom, čo viera robí, čo dokáže a ako prenáša vrchy na slovo, už vtedy som túžil a chcel mať takúto vieru. A už vtedy som plakal, že ju nemám, že neviem, ako sa to robí a že nemám nič. Si nula, povedal mi raz brat a opakoval to dookola, len aby som na to nikdy nezabudol. Mať vieru, takú čo prenáša vrchy, znamená byť nula. Nič, iba Boh. On prenáša. On robí. On na mne stavia. Iba On!

A predsa občas pochybujem, či by som nemal robiť viac, aby ma ani svet, ani ľudia nedobehli a neukázali tvár, ktorej sa desím: zničený, ponížený, vysmievaný a opľutý učeník.

To nemôže byť pravda. Boh odmeňuje svojich maličkých na ceste.

Neverím. Boh nám predsa dáva, čo potrebujeme, len aby sme sa nestarali, čo budeme zajtra piť a čo jesť, čím sa zaodejeme.

Môj strážny anjel vedel, čo prežívam. A práve preto, že vedel, práve preto sa ukázal. Prišiel, aby vzal moje srdce do jemných dlaní, tak ako to robí Boh, keď hriešnik ľutuje svoj hriech. Fúkal a fúkal, len nech sa mi upokojí srdce. Bol tam, aby sa smútok nezmenil na zúfalstvo. Bol tam.

"Jeho cesta bola kríž, obeta, odriekanie, poníženie a chudoba!" oči anjela žiarili ako dva diamanty na dne plytkej rieky, keď si ich nájde slnečný lúč. "Toto robil Boh. A toto budeš robiť aj ty, ak chceš, aby si bol Jeho... Neexistuje žiadna bezproblémová svätosť! Neexistuje!"

Nepovedal nič veľké. Veď to vieme. Svätosť na zemi bolí a na nebi žiari. Veď zem nie je nebo.

"Ďakujem, že si..." pošepol som a objal som svojho anjela.

Rozosmial sa nežne ako hanblivá nevesta pred prvou nocou. Mal som odvahu. Nikdy som to nerobil ako prvý. Vždy to bol on, kto sa ma dotkol, kto ma objal alebo pohladil. Bol som rád, že mu to neprekáža.

Môj svätý anjel, čo vždy predbehne tých, čo ma chcú dobehnúť na ceste zo zeme k nebesiam...