Blato Magdalény

Aj slzy patria k životu muža, čo sa rozhodne nasledovať Boží hlas.

Áno, aj slzy, aj ich čierne tiene.

Kľačal som pod krížom v tmavom kostole. Bola hlboká noc. Len maličké svetielko nad bohostánkom mi nerušene pripomínalo, že v tom mĺkvom a pustom dome nie som sám.

A potom môj strážny anjel. Sedel na priečnom ramene kríža. Žiaril ako zázračná svätojánska muška, čo v hlbokom lese ukazuje strateným cestu von.

Neviem, či som ho chcel práve teraz vidieť.

Neviem, či som mal v sebe ešte dostatok odvahy pozrieť sa mu do očí, tých čistých a vševidiacich zrkadiel, čo síce nepokarhajú, ale zavše vyzlečú až donaha.

Sklonil som hlavu a myslel na ženu, ktorej som odmietol pomôcť. Chúďa. Matka troch detí, čo ma klamala, len aby som jej pomohol. Tridsať eur. Nič viac. Vraj pre deti do školy. Žobrala. Vymýšľala. Krútila, až sa z nej vykrútila klamárka. Klamala, len aby nakŕmila deti. A ja, povedal som, že jej nepomôžem, lebo mi nepovedala celú pravdu. Akoby jej klamstvo znehodnocovalo môj dobrý skutok. Aká hlúposť. Len som si našiel výhovorku, aby som jej nemusel pomáhať. Aké jednoduché. Veď kto je dnes bez viny? Kto?

Hanbila sa. Ja nie, teda spočiatku, ale potom, keď som za ňou zabuchol ťažké dubové dvere, potom som sa hanbil sám pred sebou.

Ako ľahko sa zabúda na to, čo nám bolo odpustené, keď sa chystáme súdiť tých, čo ešte len na odpustenie čakajú...

"Vieš, čo povedal Ježiš Magdaléne, keď sa jej ťažko vstávalo zo svojho osobného blata?" opýtal sa ma anjel, keď som sa sťažoval, že nevládzem bojovať sám so sebou a všetko sa mi zdá ťažké a nezmyselné. "Povedal jej: Mučila si srdce, aby si si užívala svoje telo na oltári smilstva. Teraz dokáž mučiť svoje telo na oltári sebazapierania, aby si dala večný pokoj svojmu srdcu."

Magdaléna. A ja sa sťažujem, ako ťažko sa mi vstáva z bahna.

Magdaléna. Dobre, že si.

A dobre, že je môj anjel strážny...