Buď ako Jairus

Vidím prichádzať otca. Volá sa Jairus. Má ustarostenú tvár a oči plné sĺz. Hľadá Ježiša. Očami preskakuje po dave, kým ho nezbadá. Náhlivo sa k nemu rozbehne a pred všetkými padá na kolená. A čo, že ho poznajú ako predstaveného synagógy? A čo, že neraz bol svedkom, ako farizeji zo synagógy obviňovali Ježiša z kacírstva a čarodejníctva? A čo, že sa roznesie po celom meste, že on, muž v dôležitom postavení, vyznáva pred všetkými, že Ježiš je jeho jedinou nádejou?

"Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila!" prosí s vierou.

A Ježiš prikývne a ide s ním.

V tej istej chvíli vidím ležať aj jeho dcérku. Nehýbe sa. Umiera. Nemodlí sa. Nehľadá Ježiša. Nevládze. Nemôže. Nedokáže. A tak to, čo nerobí ona - nech už sú príčiny akékoľvek - robí namiesto nej jej otec. Keď ona už neverí, verí on. Keď ona sa už nemodlí, modlí sa on. Keď ona Ježiša nehľadá, hľadá ho on.

A potom vidím vzkriesenie. Ježiš preberie mŕtvu k životu. Chytí ju za ruku a prikáže jej, aby sa vrátila na zem. A Ježiš tak urobil, lebo otec veril. Lebo otec ho zavolal. Lebo otec sa modlil.

Aj dnes vidím mnohé umierajúce deti - nie však fyzicky, ale duchovne. Deti, ktoré sa nemodlia. Niektoré nechcú. Iné modlitbe nerozumejú. Ďalšie nepovažujú modlitbu za dôležitú. Nepotrebujú Ježiša a jeho milosť. Nepotrebujú, lebo im nikto neukázal, že na Bohu záleží a že srdce človeka potrebuje volať do neba - aj to detské srdce -, aby ho príliš nepohltilo blato súčastného sveta.

A vidím aj rodičov - otcov a mamy -, ktoré nie sú ako ten predstavený synagógy, ktorému umiera dcérka. Otcov, ktorí nehľadajú Ježiša, nepadajú pred ním na kolená a nemodlia sa za svoje deti. Otcov, ktorí sa za svoje deti neprihovárajú. Otcov, ktorí nezverujú život a večnosť svojich synov a dcér do milosrdnej náruče Boha.

Rodičia zabudli, že dieťa nie je ich majetok, ale že im bolo zverené. A že ich službou - áno, rodičovstvo je služba - nie je dieťa len ošatiť a zabezpečiť, aby mu nechýbal peračník do školy. Ich službou, tou najdôležitejšou, je každodenne klásť svoje dieťa pred Božiu tvár. Ďakovať zaň. Prosiť zaň. Prihovárať sa zaň. A obetovať sa zaň.

Jairus tak robil a jeho dieťa ožilo.

Kiežby tak robili všetci otcovia a mamy, aby skrze ich vieru a modlitbu, ich deti ožili.