Cez kľúčovú dierku III.

07.04.2020

Veľký týždeň cez kľúčovú dierku: Utorok

Zastal som pred bránou kostola a sledoval okolie.

Počul som brechať psa, ten ma však nevyzradí. Vtáčiky na okolitých stromoch sa prekrikovali, ani tie však o mne nikomu nepovedia. Ulica bola prázdna a tak som strčil stolček pod dvere a nakukol cez kľúčovú dierku do kostola.

Farár bol už tam. Na fialovej plachte, čo mu padala od krku až k nohám, mal na hrudi vyšitý veľký biely kríž. Stál za pultom vedľa stola, ako keď Igor s rúškom na nose ohlasuje v televízii, že na Veľkú noc nebudeme nikam cestovať.

Farár dvihol ruku a poškrabal sa veľkým palcom najskôr na čele, potom na rúšku a hneď aj na hrudi, akoby ho všade svrbelo. Nadýchol sa, otvoril ústa a začal čítať.

V tej chvíli som sa nevedel rozhodnúť, čo robiť skôr: dívať sa, alebo nastaviť k dierke ucho, aby som lepšie počul farára? Oko? Ucho? Váhal som. A farár čítal.

Rozhodol som sa pre ucho, aby som aspoň niečo počul.

"...jeden z vás ma zradí," čítal farár tajomne, čo vo mne prebudilo ešte väčšiu zvedavosť. Kto ho zradí? Koho zradí? Farára?

"Možno hovorí o mne," napadlo mi zrazu. "Možno vie, že ho špehujem..."

"Nie, určite nie," presviedčal som sa hneď. Nemôže ma vidieť cez tú kľúčovú dierku na opačnej strane kostola.

Pritlačil som sa k dverám ešte viac. Chcel som počuť viac, počuť všetko.

"Judáš," začul som meno.

Spozornel som a odtlačil som sa od dverí. Vymenil som ucho za oko a znova som sledoval farára. Bol za pultom a čítal.

"Judáš," zopakoval som v duchu.

Ja to meno totiž poznám. Naša suseda má psa. A volá ho Judáš. Je to taký pes, čo na každého šteká, akoby v každom človeku videl zlodeja. Točí sa okolo seba, cerí zuby a reve, akoby do záhrady vstúpil Alibaba a štyridsať zbojníkov.

Povyše kostola som začul hlasy. Hneď som bol dole. Schmatol som stolček a schoval som sa za roh kostola.

Judáš. Prečo si o ňom farár číta vo svojom bunkri?

"Bol zradca," spomenul som si na jeho prvé slová.

"Zradil Ježiša," takto o ňom hovorila starká. Zradil ho, a preto ho zlý vojaci pribili na kríž. Viac som o Judášovi nevedel. O človeku. O psovi ešte čosi áno.

Raz som sa pýtal susedy, prečo dala svojmu psovi také čudné meno.

"Lebo v ňom býva tisíc čertov," povedala mi vtedy. "Je to zlé psisko!"

Nerozumel som jej. A ani neveril. Ona predsa nemohla vedieť, že z neho bude zlé psisko. To na začiatku nevie nik.

Šteniatka sú predsa zlaté. Vždy. Len sa s nimi hrať, túliť si ich k sebe a bozkávať na ňufák. Všetky šteniatka také sú. Ako teda mohla už vtedy vedieť, že v ňom bude bývať tisíc čertov?

"Nemohla!" bol som si istý. A predsa mu dala meno podľa zradcu.

Judáš je zlý. Ľudia tak hovoria. Nikto nepovie: Judáško, môj zlatý...

Lenže aj Judáš bol kedysi šteniatkom. Bol Judáškom. Bol na pobozkanie, poláskanie a pritúlenie, ako každé batoľa býva.

"Čo sa s ním teda stalo?" hútal som v duchu a znova som si spomenul na psa s vycerenými zubami a zaslintanou papuľou. "Čo sa musí stať, aby sa zo šteniatka stal zradca, pre ktorého aj Boha pribijú na kríž?"

Skontroloval som ulicu pred kostolom. Vzduch bol čistý. Vzal som stolček a vydal som sa domov. V myšlienkach som sa vracal k Judášovi a jeho zrade.

A vtedy, nečakane, akoby z neba blesk, jednoducho a od srdca, som v duchu povedal svoju prvú modlitbu, hoci som ani nevedel, že sa modlím: Nech sa mi nikdy nestane niečo, čo by ma zmenilo z Judáška na Judáša...