Cez kľúčovú dierku VI.

Veľký týždeň cez kľúčovú dierku: Veľký piatok

Prešiel som cez bráničku ku kostolu a obzeral som sa okolo seba, či ma niekto nešpehuje. Chlapca, ktorý sa chystá špehovať farára.

Mama sa ma na obed pýtala, čo som robil pri kostole. Samozrejme, ujo Juro sa nezdržal a jeho trúby vytrúbili, čo malo ostať tajomstvom.

"Nič," odpovedal som stroho. "Nerobil som tam nič!"

Prešiel som okolo dverí kostola až za roh, kde som včera nechal stolček. Nebudem ho predsa vláčiť deň čo deň so sebou. Spočiatku som váhal, či ho niekto nevezme, ale pri kostole sa nekradne. Aspoň som tomu veril.

Zastal som a znova som sa obzeral okolo seba. Nikoho som nevidel a predsa som mal pocit, že ma niekto sleduje. Musí. Teraz to už viem. Na stolčeku bol totiž košík, v ňom kúsok chleba a vedľa košíka pohár s čistou vodou. Chlieb a voda.

Spomenul som si na starkú. To ona vravela, že na Veľký piatok nič neje a nepije. Iba ten chlieb a čistú vodu.

"Nie, ona by to sem nenosila," bol som si istý. Kto teda?

Keď som sa jej pýtal, prečo iba chlieb a vodu, odpovedala mi tak... po svojom.

"Na Veľký piatok jeme iba to, čo v ten deň jedol pán Ježiš," kývala hlavou, akoby tomu verila a tajomne dodala, "všetci by sme mali chcieť byť ako Ježiš..."

Mlčal som a pochyboval, veď odkiaľ by mohla vedieť, čo Ježiš jedol na Veľký piatok?

Vzal som košík a položil ho na zem. Rovnako pohár. Pritlačil som stolček ku dverám kostola, pozorne som preletel pohľadom okolie a cestu, a vyskočil som hore. Pritlačil som sa ku kľúčovej dierke a nakukol dnu. Zadržal som dych.

"Čo ten farár zasa vystrája?" neveril som vlastným očiam.

Znova mal na sebe tú dlhú a širokú červenú plachtu. Nebol však za stolom. Neprechádzal sa ani medzi lavicami a nemával palmami. Mlčal. A čuduj sa svete... ležal na bruchu, na zemi pod tým veľkým kameňom a spal. Aspoň som si myslel, že spí, veď bol prikrytý tou veľkou červenou plachtou, aby mu nebola zima. Trčali mu spod nej iba čierne topánky.

"Možno tu je odvčera," napadlo mi. Možno sem chodieva spať pravidelne. Aj ja, ak by som mal svoj vlastný bunker, tiež by som v ňom chcel občas spať.

Zrazu som začul hlasy z ulice. Rýchlo som zoskočil na zem a zmizol za rohom.

Hlasy silneli. Bol to krik. Deti sa hádali o loptu, najskôr išli z ihriska.

"Zobudia farára," napadlo mi. "Dobre, že ho zobudia," tešil som sa.

Sedel som tam ešte chvíľu. Trikrát som síce vstal a nakukol spoza rohu na ulicu, lenže tá ani raz nebola prázdna. Znova som videl Jura. A deti. A nejaké ženy.

Keď sa ulica opäť upokojila, vrátil som sa k dverám. Natiahol som si rúško až pod oči. Možno som si myslel, že ma v tej maske teraz nespozná ani Juro, ak by išiel znova okolo.

Naklonil som sa ku kľúčovej dierke. Farár už bol hore. A nielen on. Hore bol aj ten muž, o ktorom starká vravela, že ho ukrižovali kvôli nám.

Farár stál pred oltárom a v rukách držal kríž.

"Hľa, drevo kríža," spieval... teda... snažil sa spievať.

Drevo kríža. Držal ho nad hlavou ako zástavu. Nemával s ním, ako to robil s palmou. Iba ho držal. Aby ho bolo vidno. Ukazoval ho prázdnym laviciam.

"Ukazuje ho a nik ho nevidí," napadlo mi. "Nik. Iba ja..."

"Čo ak ho ukazuje mne? Iba mne?" vystrašila ma tá predstava. To by potom vedel, že som nalepený za dverami na kľúčovej dierke.

Bez rozmýšľania som zoskočil na zem, schmatol stolček a zamieril rýchlo za roh. Posadil som sa na zem. Zrak mi padol na košík s chlebom.

"Čo ak ho tu nechal farár?" úpenlivo som premýšľal, akoby som musel na všetko nájsť odpoveď hneď. "Čo ak o mne vie? A čo ak ten kríž naozaj ukazoval mne? Iba mne?"

Prudko som vstal a rozbehol sa domov. Nepáčili sa mi tie myšlienky.

"Kríž je predsa pre všetkých," vedel som už od starkej. "Nemôže byť iba môj. Nemôže byť iba pre mňa," letel som domov ako vetroň a myslel na to, čo všetko mi starká o ňom vravela.

"Ježiš na ňom zomrel za všetkých," vravievala. A mne to bolo vždy jedno. Beztak som tomu nerozumel. U nás doma sa tak nerozpráva. U nás sa nemodlí. U nás na stene kríž nevisí. U nás doma za nikoho ten muž nezomrel!

"U nás doma," zastal som a povedal zrazu nahlas, "u nás doma zomrel za mňa..."

Neviem, odkiaľ sa tá myšlienka vzala. A možno som jej ani sám celkom nerozumel. Možno za to mohol ten obraz, ktorý mi ostal v mysli ako pečať na papieri. Farár a kríž nad hlavou, ktorý nevidí nik. Iba ja, spoza kľúčovej dierky.