Chudobný Boh

Nedá sa zrátať, čo všetko moji rodičia obetovali, aby som dnes bol tým, kým som. Kiežby to bolo možné, pozrieť sa na ten výpis - nielen z bankového účtu, ale aj výpis svojho času, ktorého sa kvôli mne vzdali, výpis trpezlivosti, s ktorou museli bojovať, výpis záľub, ktoré pre mňa obetovali...

Najskôr je toho veľa... neúmerne veľa oproti tomu, koľko vďačnosti sa im za to dostalo. Ochudobnili seba, aby som ja mohol byť bohatý!

Pavol rovnako hovorí o Ježišovi: Stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili (2Kor8, 9).

Chudoba je nedostatok.

A Ježiš si odoprel všetko, len aby mal človek dostatok. Ako v tom príbehu, keď sa ho dotkla žena, ktorá dvanásť rokov trpela nevyliečiteľnou chorobou alebo keď sa sám dotkol dvanásťročnej mŕtvej dievčiny, aby ju priviedol naspäť k životu. Ochudobnil sa, aby druhí mali život.

Tými dotykmi sa totiž stal pred Židmi rituálne nečistý. Bol vyčlenený zo spoločenstva a musel sa podrobiť dňom očisťovania. Aby dal zdravie žene a život dieťaťu, sám sa vyčlenil zo spoločenstva.

Ježiš celý svoj pozemský život trpel chudobou - nedostatkom kvôli nám.

Nedostatkom neba, keď sa stal človekom, aby priniesol nebo sem.

Nedostatkom lásky, keď sme ho ponižovali a obviňovali, že sa nestará, nevidí, a že zabúda - a to všetko iba pre to, aby nám dokázal, že sme milovaní.

Nedostatkom milosrdenstva, keď prežil všetky naše hriechy, akoby boli jeho, len aby sme my mali všetko milosrdenstvo.

Nedostatkom života, keď sa nechal pribiť na kríž, aby nám tak daroval večný život.

Vždy to tak robil: ochudobňoval seba, aby sme my mohli byť bohatí.

Vďačnosti je vždy málo. Či už voči rodičom alebo voči Bohu.

Vďačnosti je vždy málo, keď sa nechávame pohltiť strachmi o budúcnosť a výčitkami z minulosti, ako keby sme zabúdali na to, čo všetko pre nás Boh obetoval.

Ježiš sa stal chudobným až na smrť. Aby sme mali viac lásky, plnosť milosrdenstva a aby sme viac nežili v úzkosti a strachu, ako keby tá Ježišova beznádej na Kalvárii nám nedala nádej, ktorá trvá až do neba...