Cyril a Metod 01

Konštantín

Aj svieca čoskoro zhasne

a zaprášená cela s krížom na stene

do tmy ponorí sa.

Čo bolo, bolo krásne,

veď zavše nad domovom žasneme,

aspoň tak hovorí sa.

Sfúkni si ju sám, Bože na nebi,

ja na to nemám odvahu,

veď to ty si ten, čo z každodennej pahreby

dávaš človeka na váhu,

aby si sa uistil zas,

že naozaj sme na tvoj obraz stvorení,

dúfam, že práve preto neskrivíš mi vlas

a v ušiach odsúdenie neznie mi.

Hoc by sme si zaslúžili odsúdenie,

tak ako Adam či Eva,

keď ich satan preosieval

a oni vymenili rajské pohladenie za svet,

za zem, čo tŕnie rodí,

za miesto, kde niet ani lásky skutočnej,

ani vrúcnej hany,

len spomienka na teba,

vždy keď sa na svitaní

slnko cez hmlu prediera až k zemi -

viem, že hoc si nás vyhnal z raja,

nie sme ešte celkom odsúdení.

Metod

Nieto viac, než domov mať.

Bývať na kúsku zeme,

kde rástli môj otec, moja mať,

kde má moja rodina korene zapustené.

Poznám na tom kúsku zeme

každú skalu, strom či brázdu na poli.

Bez rodnej zeme sa ináč nedozvieme,

ako žili naši otcovia,

bez zeme, akoby ani neboli.

Konštantín

Stmieva sa nad mojím snom,

cítim, akoby som vädol:

chcel som byť doma prorokom,

hoc ani môj Učiteľ ním nebol.

Hlásať o slovách, čo sú nemenné,

lebo, ak by niekto zmenil

čo i len čiarku z toho Slova,

nech jazyk mu skamenie,

nech zhasne jak svieca Judášova.

Večné slovo Boha niesť

bol som poslaný zjaviteľom,

zaťať zuby a zovrieť päsť,

nedívať sa k vlastným cieľom,

len kráčať tam, kam nik nechodí,

aby sa v každom človeku zo Slova narodil,

zo Slova ujal nový učeník.

Sám na sebe som videl,

že bez jeho Slova nie je nik

prorokom ani doma, ani v cudzine.

Metod

Stal som sa kňazom ako môj brat,

aby som našu rodnú zem

nechal s božím kráľovstvom splynúť,

myslel som, že sám seba za ňu ponúknem,

ba aj ochotný som zhynúť,

len aby moji verili.

Dal som sa Bohu pre rodnú otčinu

a dúfal, že požehná môj rodný kraj,

že prekliatia i povery pominú -

v tom nám Pán Boh pomáhaj.

Akoby učeník mohol viesť učiteľa

a nie naopak - kráčať za ním.

Hlupák. Skoro som pochopil,

aké je ťažké zanechať to, čo chránim,

opatrujem iba pre seba.

Len blázon si môže myslieť,

že môže aj čosi svoje vyniesť do neba.

Konštantín

Kam si ma vezmeš, Bože môj?

Kde zanecháš na púšti,

aby ma v smäde prepadol nepokoj,

že si ma nebodaj opustil.

Kam do cudzej zeme

a na cudzie polia?

Tam predsa nemôžeme,

tam našou rečou nehovoria.

Kam nás to vietor zaveje,

kam povedie tvoj prísny prst?

K divochom?! Tam niet nádeje.

A kde niet bázne pred tebou,

tam nepomôže ani krst.

Z domu nás voláš,

aby sme cudzím dali, čo je naše.

Ťažká voľba pre nás, k domovu prikovaných.

Ale čo zmôže človek,

keď rozozná v tajomnom hlase,

že sám Boh sa prihovára za nich.

Metod

Učeník nemá domov.

Nik, koho si Boh zavolá po mene,

nemá viac sľúbené miesto na zemi.

Len príbytok nad oblakmi,

anjelmi a svätými strážený,

je nádejou učeníka.

Nemal ho Mojžiš, najväčší z prorokov,

v Egypte, ani pri Sinaji,

ani Pavol vložený do okov,

keď sa pred veľradou neobhájil.

Nemali ho apoštoli, keď putovali,

ani pustovníci v samote,

nemali, ba domov ani nehľadali,

veď Kristus učil, čo treba hľadať v živote -

len kráľovstvo na nebi.

Naozaj niet domova na zemi.

Niet, hoc ho hľadáme.

A my, úbohí, vlastnou mocou zradení,

si beztak paláce staviame,

akoby sa mohlo časné večným stať,

akoby viac vlastniť, držať, mať,

znamenalo pochabé na večnosť zmeniť.

Nie, niet večnosti na zemi,

márne sa snažíme.

Že človek raz dané nezmení,

Boh nie je na vine,

to my, hluchí a sebestační,

čo nečujeme volanie skutočného domova,

málo prosiaci a málo vďační,

mali by sme sa vzdať všetkého,

čo nás láka žiť život bez Neho.

Konštantín

Veľká Morava.

Pôjdem, kam ma posielaš, Bože,

veď čo iné učeníkovi ostáva,

než vziať brata,

obuť sandále a bez kapsy i bez kabáta

len s palicou pastiera,

ísť za hlasom, čo svojich posiela

hlásať evanjelium pohanom.

Konštantín, Metod

Položil som ruku na pluh,

aby som sa viac neobzeral späť.

Ja a môj druh,

pôjdeme, kam nás Boh volá,

aby sme dali pohanom z jeho stola,

čo z kríža raz všetkým dal,

aby nik neostal bez nádeje na spásu.

Byť verný jeho hlasu

je viac, než domov, čo ostáva za nami,

veď verím na domov skutočný,

čo strážia svätí a anjeli tam medzi hviezdami.