Cyril a Metod 02

Metod

Na cudzej zemi

pod horami Karpát a bujných strání,

aj víno cudzo chutí,

rovnako ako chlieb upečený,

rovnako ako význam slov, či mozoľnaté ruky.

Konštantín

Niet času zúfať,

čas nemožno unáhliť, ani vrátiť späť,

prišli sme sem stať sa nimi,

žiť jak oni, myslieť, dúfať

a naučiť sa naspamäť slová,

cez ktoré sa vôľa Ježišova stane ich nádejou.

Na počiatku bolo Slovo

a to Slovo bol Boh...

začal som písať v staroslovienčine

o jednom Stvoriteľovi v osobách troch -

čo dal hlas zveri, i človeku,

tvár horám i oblohe nad nimi,

krídla vtákom, čo preletia cez rieku -

On, Stvoriteľ, najmocnejší a jediný.

Metod

Smiali sa nad tými rečami,

poznali dobre svojich bohov,

aj toho s troma hlavami,

Triglava, čo vládol na zemi, v nebi a v podsvetí.

Bol súčasťou legiend, čo starcovcia na deti

prenášali z generácie na generáciu.

Ich mocný boh hojnosti,

strážca poddanných a dobrák od kosti,

čo nenechá svojich v plači.

Konštantín

Vravel som im o Bohu,

čo spravodlivým mečom chráni neisté časy,

čo nalomené nedolomí

a hasnúce neuhasí.

O Bohu, čo dáva každému, čo náleží,

osobnom, blízkom,

nie takom, čo ukrytý na veži

nestará sa o svojich.

Metod

Aj ten boh patril Slovanom,

čo pod ťarchou ich volaní zhrbený,

líhal neskoro v noci a vstával nad ránom,

aby strážil právo na zemi.

Mocný boh,

dunivým hlasom súdil ľudskú pýchu,

boháčov, čo chudých bili, až padali z nôh,

nenávidel bez súcitu.

Vraveli mu Prove,

boh, čo na slabých pamätá,

rýchly v činoch, mocný v slove,

vládca, čo spravodlivým mečom strážil Slovanov.

Konštantín

Učil som ich znaku kríža,

ako sa žehnať a čo to znamená,

vravel som im, že rád požehnávaš,

a že v nikom inom niet spasenia.

Len aby boli požehnaní,

aby ťa o to denne žiadali,

veď človek len sebou hnaný

nemá takej útechy, čo dávaš iba ty

a potom je sám

vo vlastnom bludnom kruhu zajatý.

Metod

Lež oni klaňajú sa iba svojmu bohu,

len jemu žehnať dovolia.

Radegost, ich boh, čo raz letí cez oblohu

a inokedy cez polia.

Do slnka odetý kráľ,

čo na bojových poliach chráni vojakov,

leští špinu, taví žiaľ,

akoby mal za hrsť zázrakov

v kapse pripravených pre svoj ľud.

A pre tých Slovanov niet toľkej sily,

čo by sa mu mohla postaviť.

Na nebi mocní králi, v lesoch zázračné víly,

ako sme ťa teda len, Bože, mali

tým pohanom predstaviť,

aby uverili v Teba?

Konštantín

Vravel som im o Márii,

o žene, čo dala Bohu svoje telo,

lebo ináč by temno sveta neuzrelo

svojho stvoriteľa v ľudskej podobe.

Len pre ženu, čo povedala áno,

čo prijala Boha vo svojej nádobe,

môže človek každé ráno

dívať sa k oblohe a ďakovať.

Matka Spasiteľa,

Matka všetkých ľudí, Matka Moravy,

Matka, pre ktorú nádej zosilnela,

že raz si nás stvoriteľ sveta oslávi,

každého osve, muža i ženu,

každého, čo sme v zem prisľúbenú dúfali.

Metod

Nad Moravou iná matka bdie,

v riekach prúdi, v bylinách je živá,

bez nej všetko zahynie,

preto volajú ju Živa.

Vraj lieči každý žiaľ,

každý neduh, každú chorobu,

vraj dáva život

aj tým, ktorých už odprevádzajú do hrobu.

Bohyňu plodnosti si každá žena ctí,

pred spánkom každá prosí:

len mojim deťom život nezhasni,

daj im dlhého veku

a k tomu ešte pridaj čosi.

Konštantín

Ach, Bože môj, za závojom skrytý,

či nevidíš môj bôľ?

Vzdal som sa domova i polí,

aby som bol pre tých ľudí ako soľ

a ja sa cítim bez chuti.

Kde sú dvaja v tvojom mene,

sľúbil si byť s nimi,

či nevidíš, že nevládzeme,

veď majú svojich bohov Slovania.

Dovolil si, aby som sa díval

ako sa smejú z môjho Boha pravého,

aké je to Krista hlásať tam,

kde nik nemyslí na neho.

A predsa mám ostať v cudzine.

Prehrýzť svoj neúspech i bezmocnosť.

Akoby som nevedel, že práve v tej bezútešnosti rastie čnosť

vernosti tomu,

čo ma z domu povolal do služby hlásateľa.

Metod

Trvalo dlho, nám i tebe,

kým sme sa im priblížili.

To len aby učeník neveril, že sám vlastní moc,

akou sa brvná prekrížili

v životoch pohanov a učeníka.

Viedol si aj nás,

nielen tie pohanské kmene,

aj naša viera rástla pre ne,

viera v Boha, čo všetko zmení,

ak človek ostáva pri prameni, z ktorého milosť vyviera.

Naučili sa veriť nám.

A my tebe, tam na ďalekej Morave.

A napriek žiaľu, všetkým vášňam či obavám,

Ti ďakujem,

že mám účasť na sláve,

čo sa v nebi najviac počíta.

A verím, že nás raz za službu to