Cyril a Metod 03

Konštantín

Len Požehnaný dáva požehnanie,

veď akoby človek mohol?

Nie na všetko stačí odhodlanie,

ba ani talent, túžba, či skvostné nádeje,

veď len Požehnaný žne, kde neseje.

Vybrali sme sa s bratom do večného mesta,

nie aby sme sa ako učeníci chválili,

lež aby muži, čo Cirkev vedú,

pre jednoduchých ľudí schválili,

že budú mať vlastnú školu,

kde spoznajú bližšie Boha kresťanov,

vlastných kňazov, aby slúžiť Bohu smeli

a nakoniec, aby aj Bohu rozumeli:

vlastnú bohoslužobnú reč Slovanov.

Metod

Cestou sme sa zhovárali s bratom,

aký je Boh zázračný,

veď vôbec nezáleží na tom,

či je človek tichý a či zhovorčivý,

malý či veľký, koktavý, či vznešenej reči,

on si beztak cez človeka robí divy,

aby ľudia mali odvahu opustiť,

čo sa Bohu prieči.

Soľou zeme a svetlom sveta -

vravel mi jeden brat pri odchode z domu - takým buď,

bez Kristovho evanjelia život nemá zmysel.

Buď ako soľ, bez ktorej nič nemá chuť

a ako svetlo, aby každý v tebe videl,

že Boh, ktorého nesieš pohanom

nežije iba v noci a nemizne nadránom,

ale žije v človeku, kým v ňom srdce bije,

v jeho ranách i v jeho radosti...

A ty buď svedkom tej nádeje,

že až nebo je miestom, kde nebudú starosti!

Konštantín

Ľúto mi bolo opustiť slovanský kraj,

lúčenie učeníka vždy ťažkým býva.

Máš ruku na pluhu, späť sa nedívaj -

povedal mi brat -

učeník sa len na Krista díva.

Pravdu mal

a tak ukryl som sa do samoty,

aby som nad tým chvíľu rozjímal.

...že blahoslavení sú, čo chudobou žijú,

veď v nebeskom kráľovstve

už teraz pre nich rúcha šijú.

...že blahoslavení sú, čo slzy nesú na tvári,

tešiť sa budú pri nebeskom oltári.

...že blahoslavení sú, čo ticho nesú žitia pochodeň,

veď oni potom zdedia zem.

...že blahoslavení sú lační a smädní po práve,

veď budú nasýtení

a dostanú podiel na sláve.

...že blahoslavení sú, čo milosrdenstvom karhajú,

veď dosiahnu milosrdenstvo práve tak,

ako ho dávajú.

...že blahoslavení sú, čo sa o svoje čisté srdce starali,

veď uvidia Boha z tváre do tváre

a Jeho veleba ich pritom nespáli.

...blahoslavení sú, čo šíria pokoj po zemi,

veď volať ich budú Božími synmi,

oslovením Bohom sľúbeným.

...blahoslavení sú prenasledovaní,

veď nebeským kráľovstvom budú hneď obdarovaní.

...blahoslavení sú potupení,

prenasledovaní a osočovaní, akoby boli bez mena,

veď nie ľudskou slávou je človek vykúpený!

Až v nebi nás čaká hojná odmena.

Metod

Do Ríma sme sa vydali

v osemstošesťdesiatom siedmom,

ja a môj brat vedno,

aby sme najvyššiemu kňazovi odovzdali

ostatky svätého Klementa.

A aby nám dovolili

slúžiť latinskú liturgiu v reči ľudu,

nech vedia Slovania, komu uverili

a prečo chváliť budú

jediného Boha na nebi i na zemi.

Nie ako dovtedy,

ľud mnohými bohmi zradený,

tápal vo tmách vymyslených bohov.

Do Ríma sme vstúpili

v osemstošesťdesiatom ôsmom.

Ja a môj brat, ako sme sľúbili

niesť dobrú zvesť -

byť jej poslom.

Pápež Hadrián druhý

s radosťou veľkou prijal pútnikov,

pýtal sa na Slovanov,

ako u nich cepy bijú a ako zurčí kov

a či veria v Krista.

Pre nás, Vaša Svätosť, neuveria,

ale pre láskavú Božiu milosť

raz veriť budú dozaista,

pošepol som pokorne.

A vtedy mi ochorel brat.

Môj spoločník na cestách s dobrou zvesťou.

Prečo ten, s ktorým som najviac rád

kráčal jednou cestou,

sa zrazu zlomil ako steblo klasu?

Len Boh je Pánom nášho času...

Konštantín

Pred smrťou nie sú uchránení ani svätí,

ani muži, ženy, starci či deti.

Vraj je smrť mostom,

nemyslím si, že je.

Veď na zemi je človek hosťom,

kým na nebi je domov,

kde sa už nič nekazí,

nemení, nič neobnoví.

Tam sa človek pri Pánovi

konečne stane človekom na jeho obraz,

veď to, čo nás mátalo najviac na zemi

bol svetský odraz,

ktorý si dennodenne odievame hriechom

mysliac, že sme pánmi nad sebou.

Ach, koľko nás bolo takých, neúrekom,

čo sme sa chválili vlastnou pahrebou

akoby zlatom.

Smrť nie je mostom,

smrť je mi bratom,

čo mi v poslednej chvíli vezme srdce do dlaní

a položí ho pred trón skutočného kráľa nad oblohu,

kde nie sú sluhovia, nie sú poddaní,

len priatelia,

verní môjmu Bohu.

Cyril. Vybral som si meno, čo značí Pán

a stal som sa rehoľníkom na smrteľnej posteli.

A od domova, nič ma viac nedelí,

ani rodný kraj, ba ani Morava.

Nebo je domovom svätých,

domovom pre tých, čo kríže nesú,

no nie pre noblesu,

lež pre maličkých, kde aj zopár slov

tmu zmení na svetlo -

tak ako som videl, že Boh menil Slovanov.

A svieca čoskoro zhasne

v zaprášenej cele s krížom na stene.

Pri umierajúcom veľa nevraví sa.

Čo bolo, bolo krásne,

lež najkrajšie je, čo bolo mi sľúbené -

predsa nebo,

kam moje srdce ponorí sa...

Metod

Učeník nemá domov.

Nik, koho si Boh zavolá po mene,

nemá viac sľúbené miesto na zemi.

Len príbytok nad oblakmi,

anjelmi a svätými strážený,

je nádejou učeníka.

Konštantín a Metod

Nemal som ho ani ja, ani môj brat.

A nemá ho nik, kto za Kristom kráča,

veď nie sme doma na zemi!

Život človeka je životom spáča,

kým sa neprebudí vo svete Slova,

ako ho hlásala viera naša:

život sa začína až v Božom objatí,

kde každý, rovnako ja, aj ty,

dosiahneme veniec slávy

za to, že sme vyznávali,

že niet iného mena na zemi, v ktorom je spása.

Len v mene Ježiš,

ako sme Slovanom hlásali,

žiť večne dá sa.