Dieťa na ceste

15.09.2018

Ostrá vôňa bielych kvetov, ktorými bol vyzdobený kostol, lavice, ženích i nevesta, ma sprevádzala až k zaparkovanému autu. Vstúpil som do malého skleníka. Rozpálené predné sedadlo ma pálilo na zadku a chrbte. Volant pálil rovnako. Naštartoval som motor a zapol klímu.

Pozrel som do všetkých spätných zrkadiel a začal som cúvať z parkoviska pred kostolom. Pred vchodom do chrámu stáli v dlhom rade hostia a mlčky si pripravovali reč pre mladomanželov. Len nech si pripravujú, aj tak si to zaľúbenci nebudú pamätať. Manželstvo plné lásky a šťastia... a podobné blbosti, ktorým zavše uveríme, hoc nám ich želajú tí, čo už na ne dávno neveria.

Ale patrí sa, aby sme mali nádej, že niekto ten šťastný manželský život predsalen prežije.

Vyšiel som na hlavnú cestu. Cez víkendy je premávka riedka ako stromy bez lístia. Zapol som rádio. Správy z domova. Vypol som rádio.

Na prednom skle sa nečakane zjavili maličké dažďové kvapky. Naklonil som sa dopredu a cez predné sklo som sa zadíval na oblohu. Vonku svietilo slnko, akurát priamo nado mnou jeden zablúdený sivý mráčik kropil vysušenú zem slzami z neba. Napadlo mi, či aj Boh zvykne plakať. Alebo anjeli. Možno nad životom človeka. Možno nad láskou, ktorú človek nevie prežívať rovnako ako ju prežíval Boží Syn na zemi.

Zapol som stierače a zotrel slzy anjelov z predného skla.

"Ja neplačem, nemusíte ani vy," povedal som rozkazovačne do neba.

Prudko som zabrzdil. Dieťa na plastovej motorke nezvládlo riadenie a nečakane sa skĺzlo z chodníka na cestu rovno predo mňa. Nešiel som rýchlo. Chválabohu.

Pohľady sa nám stretli. Bola to iba chvíľa, kým som odvrátil zrak smerom k matke, ktorá sa s krikom rútila z dvora ako veterná smršť.

"Čo som ti hovorila..." kričala dookola. Raz, dvakrát... proste do nekonečna, akoby ani inú vetu nepoznala. Čo som ti hovorila. Čo som ti hovorila. Čo som ti hovorila...

Popravde, aj ja som bol dieťa a tak viem, že to dieťa ako každé iné zasa zíde z chodníka na cestu a zasa bude v nebezpečenstve. Aj preto nestačí, keď je mama v záhrade, kým sa dieťa hrá na ceste. Nestačí.


Na prednom skle sa objavili ďalšie maličké kvapky. A nebo plače opäť. A možno iba anjeli. Bárs by neplakali, keď sa túlame po chodníkoch sveta bez pomoci a v nebezpečenstve. Bárs by neplakali, keď nemáme zmysel pre Božie veci, ale pre tie ľudské ho máme habadej.

Boh chce byť s nami. Chce nás na tom chodníku držať za ruku. On chce. Ale to my. Vyhnali sme ho za ploty, do záhrad, ďaleko, len aby sme nemuseli dookola počúvať, čo hovoril a čo hovorí... lebo my vieme - ľudsky - čo je dobré pre človeka. Trebárs aj nenechať sa ukrižovať by bolo dobré. Ale kto má zmysel pre Božie veci chápe, že bez ukrižovania by nebolo nebo pre človeka.


Boh nekričí a neopakuje slová matky "čo som ti hovoril!" On mlčí a čaká, či si na neho spomenieme a pozveme ho do svojho života.

Zapol som stierače a zotrel s predného skla slzy anjelov, akoby na nich nezáležalo. Ale ono záleží. Ticho som predniesol modlitbu za seba, za dieťa i jeho matku. 

To len aby som ho poprosil o sprevádzanie, o pomoc a o jeho prítomnosť v mojom živote, i v živote matky a jej nezbedného dieťaťa.