Do neba idú synovia

"Ako sa môže dostať človek do neba?" opýtal som sa anjela, kým som si pripravoval posteľ pred spaním.

"Človek?" zadivil sa môj anjel. "Človek nikdy! Do neba idú iba synovia..."

"Akí synovia?" posadil som sa na posteľ.

"No, jeho synovia, hlupáčik..." pousmial sa anjel.

Chvíľu som sa na neho díval, akoby som strácal pevnú pôdu pod nohami. Akože? Človek nemôže do neba? A kam ide človek? A kto sú tí synovia?

Anjel spozoroval, že som sa zamyslel a keďže poznal aj moje myšlienky, nemusel sa vypytovať, čomu nerozumiem.

"Čo by to bolo za nebo," vyletel nad posteľ a ako brilantný letec pristál na polici s knihami, "ak by si tam mal prežiť večnosť s niekým, koho nepoznáš? Nebo nie je pre tých, čo Boha vnímajú ako niekoho nedosiahnuteľného, niekoho, kto skrýva tvár, niekoho, kto sa svetu prihovára čudným a nezrozumiteľným jazykom..."

"Ale veď Boh taký je!" bránil som seba i milióny iných.

"Ja by som do takého neba nechcel," povedal vážne, "ak, tak len do neba, kde býva Boh, ktorý je skutočným Otcom, mojím Otcom!"

Zletel z police a pristál hneď vedľa mňa.

"Do neba idú iba synovia," vystrel sa a natiahol krídla do kríža, "tí, ktorí na zemi spoznajú, že vo všetkom, čo máme, čo je, čo sa stáva a čo príde, je badateľná stopa milujúceho Otca!"

"Do neba idú iba synovia..." zopakoval som po ňom.

To nie je zlé. Byť Božím synom a byť v nebi.

"Budem sa modliť, aby som to pochopil..." pošepol som.

"Budem sa modliť s tebou..." objal ma krídlami a ja som práve pochopil i prijal, že môj rozkošný strážny anjel nie je ničím iným, než viditeľnou stopou môjho milujúceho Otca...