Hrach na stene

Až keď zhasnú pouličné lampy a tma si vezme, čo jej nepatrí.

Až keď zapálim sviecu pod krížom na stene a ohnem kolená.

Až keď dvihnem zrak a zadívam sa súcitne na ukrižovaného (kvôli sebe, nie jemu), až vtedy zašeptám do ticha:

Aj dnes si na mňa myslel viac, než ja som myslel na teba.

A potom, obťažený dlhým dňom vydýchnem a spomeniem si na slová dospelých, ktoré hovorili, kým ja som prechádzal pubertou:

Ako keby hrach na stenu hádzal...

Dospelí, múdrejší a skúsenejší, ku mne s láskou hovorili... ale pre mňa moje slovo a slovo kamarátov malo väčšiu hodnotu a dôležitosť ako ich slovo - skutočnejšie a pravdivejšie pre život.

Ako keby hrach na stenu hádzal...

Hej, také je tvoje slovo vo mne, akoby som nikdy neprekonal pubertu.

Rozsievač, čo neúnavne, deň za dňom, po celý môj život, kráča mojimi cestami, naberá za hrsť semena a rozsieva mi ho pod nohy, pred oči a do duše. Slovo za slovom, podobenstvá a naučenia, len aby som rozumel kto som, aký som a kde je moje miesto vo svete a potom aj na nebi.

Lenže jedno z tvojich slov padá za mňa, iné ponad mňa, a ďalšie do tŕnia a na skaly môjho srdca. Presne tak padajú... dni, týždne, roky... tvoje slová tak padajú na mňa, akoby si iba hrach na stenu hádzal...

A predsa viem, že zajtra budeš rozsievať znova...

Nech mi je teda tvoje slovo vzácne.

A nech to nie je znova len hrach na stene.