Hviezdy a ohňostroje

02.11.2019

Spomínam si, pred dvadsiatimi rokmi som kráčal u nás doma ulicou. Vracal som sa podvečer z kostola. Bolo leto. Slnko bolo ešte vysoko ako v zime na poludnie. Zadumaný som prechádzal z jednej strany cesty na druhú. Míňal som cyklistu. Spomalil som a počkal, aby som mu náhodou nevbehol do cesty. Kým otec šliapal do pedálov, dcéra za ním za mnou otočila hlavu. Dlhé plavé vlasy sa jej krútili po líci a cez oči. Dievčatko, určite ešte nechodilo do školy. Potriaslo hlavou a ukázalo mi tvár. A potom aj oči. Usmialo sa na mňa. Úplne neznáme, náhodné dievča mi darovalo úsmev. A ja si ho dodnes pamätám.

Koľko takýchto nečakaných úsmevov som už dostal? A koľké som prehliadol?

Spomínam si na pokojné ráno, keď som sa z výšky díval do doliny, ako ju pomaly odkrývajú prvé slnečné lúče. I na pokojný večer, keď som sa z doliny díval na hory, ako sa z nich pomaly posledné slnečné lúče strácajú.

Koľké takéto rána a večery som už za svoj život dostal? A koľké z nich som prehliadol?

Spomínam si na Zacheja. Lezie na strom, len aby videl Ježiša ako prechádza zaplnenými ulicami veľkomesta. Jediný na strome. Pre nedočkavosť. Pre túžbu po zážitku. Pre úžas.

Koľké takéto stretnutia som už za svoj život dostal? A koľké prehliadol, keď som si nevšimol, že Ježiš prechádza okolo?

Život je dnes rýchly, a tak nečudo, že nám pretekajú pomedzi prsty maličkosti, z ktorých sa zväčša skladá mozaika života každého človeka. Škoda ich, nepovšimnutých. Škoda nevyužitých.

Ako ten úsmev. Ako tie ranné lúče na nebi. Ako Ježiš, ktorý prechádza okolo.

Keď maličkosti každodennosti v nás viac nevzbudzujú úžas, ktorý si zaslúžia, stávame sa chudobnejšími a chladnejšími.

Lebo život to nie je čakanie na ohňostroje, čo na nový rok rozžiaria nočnú oblohu, ale trpezlivá radosť z tých maličkých hviezd, čo sú na oblohe každú noc.