Hviezdy

Díval som sa na striebrom zarosený mesiac. Žiaril, akoby práve on bol vládcom nad svetlom. Ak by sme sa neučili v škole, že iba kradne svetlo mocnejšiemu slnku, sám by som na to nikdy neprišiel. Nebo okolo strieborného rytiera oblohy bolo o poznanie svetlejšie, akoby ho ožarovali mesačné lúče. Žiaľ, žiadne mesačné lúče neexistovali...

Mal som dnes ťažký deň a tak som vyšiel na prechádzku do neďalekého parku. Len si trocha prečistiť hlavu, zmeniť prostredie a vychutnať si ticho. Zázračná liečba...

Anjel sedel vedľa mňa a pozoroval hviezdy. Najskôr sa chcel hrať, kto spočíta prvý svätojánske mušky oblohy. No potom sa priznal, že on vie, koľko hviezd dnes Stvoriteľ rozsypal na oblohu.

"Zdola vyzerajú smutne," pritúlil sa ku mne, akoby mu bola zima.

"No vidíš," objal som ho okolo pliec, "a my ľudia si myslíme, že zdola sú najkrajšie..."

Ak by som ho požiadal, zaiste by mi povedal, ako vyzerajú hviezdy z oblohy. No myslel som, že sa rád nechám prekvapiť, až ich raz uvidím z oblohy.

"A vieš, čo vyzerá z oblohy smutne na zemi?" opýtal sa ihravo, odtiahol sa a díval sa mi do očí ako zaľúbený, keď sa pýta milej, či si ho vezme.

"Z oblohy," chvíľu som rozmýšľal, "asi nič, z oblohy je asi všetko krásne..."

"A nemáš pravdu," anjel sa tešil, akoby sme hrali hru na hádanky, "človek, ten vyzerá z oblohy smutne..."

"Človek?" nepáčila sa mi jeho odpoveď.

"Samozrejme, že človek," vysvetľoval mi, akoby som prvýkrát otvoril šlabikár, "veď človek patrí na oblohu, nie na zem..."

"Rozumiem," usmial som sa blažene a anjel sa ku mne opäť pritúlil, "človek patrí na oblohu ku hviezdam, však?"

"...ku hviezdam!" môj strážny anjel si zložil hlavu na moje plecia a obaja sme si mlčky, ale spokojne, vychutnávali pohľad na zlatisté svätojánske mušky oblohy.

Človek patrí na oblohu ku hviezdam.

A mne sa zdá, že tie hviezdy sú zdola vždy krajšie a krajšie...