Idiot na káve

Sedel som na letnej terase v centre mesta, popíjal čerstvú kávu s mliekom a pozoroval okoloidúcich, ako sa ženú za svojimi povinnosťami, len nech je život krajší a znesiteľnejší.

Priateľ oproti mne rozprával o svojej žene. Už to trvalo viac než hodinu, čo mi ju vykresľoval ako tú najstrašnejšiu ozrutu, ako najťažší kríž, ako nevyriešiteľný rébus, ako priepasť, do ktorej spadol, lebo sa nedíval dolu. A teraz to všetko ľutoval.

Priznávam, že v jednej chvíli som ho prestal počúvať.

Anjel sa posadil na zábradlie terasy, tak aby ho nevidel nik, iba ja. Dobre vedel, ako trpím, keď počúvam slepca, čo má zdravé oči.

"Myslíš, že mu môžeš povedať, že je idiot?" opýtal sa ma anjel.

"Myslím, že nie," pomyslel som si, aby to počul iba on, "myslel by si, že držím stranu jeho žene..."

"A ak by si zvolil správne slová?"

"Správne slová?" skoro som sa rozosmial. "Čo mu mám povedať: hlupáčik? Nie je lepšie slovo ako idiot!"

"Tak mu to povedz," anjel vzlietol ponad stôl a posadil sa môjmu priateľovi na plece, "povedz mu, že je idiot. Nemal by si mu klamať. Láska hovorí aj takéto veci, ale vždy tak, aby cítil, že ho tým nemáš ani najmenší úmysel zraniť!"

Anjel ho ešte chvíľu počúval so mnou a potom sa rozplynul ako rosa na zahmlenom okne.

"Vieš, že si idiot?" prerušil som zdĺhavý monológ a láskavým hlasom som zakryl to odporné slovo. "Skutočný idiot zahľadený iba do seba..."

Ani som nežmurkol, keď sa na mňa podozrievavo i nechápavo díval cez okuliare. Dokonca som sa aj usmial.

"Idiot?" pošepol opatrne po chvíli.

A ja som z diaľky počul anjelov hlas: "Buď k nemu pravdivý, ale aj láskavý, lebo ináč je pravda zbytočná..."