Jana z Arku 01

Samota kvitne slzami,

keď nebo nad nami nemé je,

viac mŕtve ako živé

a človečie srdce náruživé

nevládze ticho niesť.

Rovnako jak chce spať i jesť,

potrebuje dotyk, čo ako blesk spojí nebo a zem.

Lež málo je Bohu, čo ja chcem,

málo sú túžby človečie,

keď Boh si ťa oblečie

do šiat žobráka a pošle do púšte.

Do detských rúk kopiju

len Boh môže dať,

keď urobí tak človek sám, skoro ho zabijú,

lebo len Boh môže povedať,

čo dobré je, čo plané,

odhaliť nepoznané

a z tmy spraviť svetlo, čo nezhasína.

No ak dieťa nepochopí to, čia je to vina?

Lež ja som spoznala.

Hoc lepšie by mi bolo, ak by som vtedy nemala

silu prijať údel, čo len svätí vlečú

na pleciach, z ktorých tečú

kvapky Kristovej krvi jak rosa za rána.

Samota kvitne zväčša v noci,

žiari po polnoci a zhasína nad ránom.

S brieždením sa aj úzkosť vytratí,

hoc žiadna ľudská dlaň nedá ti

požehnanie na cestu v hmle schovanú.

Nie! To, čo mi steká po tvári,

nie je slza slaná.

Pri pohľade na mňa zažiari aj čierna vrana.

Ale vráťme sa tam, kde to začalo,

do dní, kedy sa ku mne predralo

svetlo z neba cez mračná mojich plánov.

Bola som dievčaťom

útlym, maličkým dieťaťom s korbáčom,

sotva pätnásťročný kvietok na lúke,

keď anjel pohladil ma po ruke.

Hoc vtedy som ešte rojčila a snila

o láske, ako dievčatá zvyknú,

len aby som čím skôr srdce rozkrojila

pre seba a pre neho - môjho milého,

čo by mi zaspieval jak slávik pieseň ľúbeznú,

takú čo do smrti mi nevezmú

ani trpkosť chudoby či z bolesti žiaľ.

No bohužiaľ, vzal si ma Boh.

A namiesto dvoch ostala som sama

zvláštnym bytím milovaná,

odsúdená kráčať cestou v jeho kročajach.

Akoby mohlo, čo dospelí rozbili,

dieťa pospájať?

Prečo Boh tají, čo beztak vie?

Neklame, no ani nepovie,

čo dieťa berie na seba,

lebo keď Boh volá, východisko iné nemá,

a že pod hranicou pahreba

je práve pre ňu pripravená,

nechá si nakoniec ako perličku.

To len aby nebo malo novú hviezdičku.

Vravel, že mám byť poslušná,

zniesť páľavu posmeškov a hrubých slov

od kráľa, kňazov i vojakov,

veď pohrdnú ženou, lebo tá je od prírody slabá -

tá môže mať rada

len sukňu a ruky od múky.

Pošepla som áno, akoby som mu rozumela.

A On chytil ma za ruky

a oči prekryl dlaňou,

len aby som nevidela,

čo čaká ženu, o ktorej povedia, že osprostela,

keď všetko opustí

a nechá sa viesť Božími cestami,

na ktorých cieľ je neznámy a všetko riadi boží zvon,

mocný, tvrdý a neústupčivý jak kopyto býka,

veď ho neprehluší ani detský ston,

ani plač Jany, najmenšieho učeníka.

Mám opustiť mamu, otca, domy, polia,

hoc zväčša len za tým ľudia smolia

a ja, dieťa, Bohom vyznačené,

nemám slzu nechať padnúť do trávy?!

Žiadne stisky rúk, žiadne pozdravy,

len potajme sa z domu vytratím

dúfajúc, že ju nestratím -

vieru - to by bolo bláznovstvo, namojveru,

počúvať hlas, čo Bohu nepatrí

a sama držať opraty,

akoby sám mohol človek prežiť v krajine,

kam posielaš mňa, dieťa nevinné!

Ale Bohu nič nie je hádankou,

všetko zná a všetko sleduje

a do svojho obrazu dôsledne maľuje

človeka a jeho odovzdanú vôľu,

aby raz pozval ho k stolu,

na konci búrlivej púte, keď človek stroskotá.

Čo ale dieťa tuší,

aký býva chodník Bohom značený?

A aké trpké býva volať hlasom,

čo ostáva bez Božej ozveny?

Netuší. Preto som všetko nechala.

Opustila rodný kraj

a vydala sa na cestu, odvážna a trúfalá.

Spala som pod hviezdami,

pod nebom čiernym ako pahreba

a opájala som sa snami,

rojčila som o sebe, Bože, za teba.

Sláva vie byť lichotivá,

ak zahluší ľudské obete i vlastný bôľ,

no k takejto Boh nepozýva,

to len človek myslí, stoj čo stoj,

že pre tú bijú srdcia na svete.

No keď som z nej vytriezvela

a videla jej obete,

na čiernom poli červenou krvou písané

mená neznáme -

mužov, chlapcov, čo niesli bremená

kráľov, len aby mali širšie ramená,

rozplakala som sa ako dieťa.

Výčitka kvitne slzami.

Márne som búšila na nebo prosbami,

len nech mi povie ten, čo mi velí,

čo bude so ženami, čo ovdoveli?

A deťom otca kto nahradí?

Mlčíš a tváriš sa, že ti to neprekáža!

Neverím. Plačem a nariekam.

Chcem ukryť sa, no nemám kam.

A pole krvavé vonia ružami.

Nie, ja nechcem uveriť, že nie si nad nami.

Tak povedz aspoň: ľúto mi je

a vezmi čiastku z môjho žiaľu.

Zošli dážď, čo všetko zmyje,

špinu, krv i bolesť na duši.

Neodpovedáš. A kde sa skrývaš,

ani ja, vraj tvoja vyvolená, netuším.

Ako duše odchádzajú zo sveta,

dívala som sa skoro každý deň.

Dieťa si toho veľa pamätá,

veľa znesie

a veľa bolesti dokáže skryť do seba.

Anjeli strážni, teraz kde ste?!

Kričala som do neba ráno i večerom,

pošli mi, Bože, pošli správu anjelom,

veď na to boli stvorení.

Kričala som, aby si ma vzali,

na krídla ma priviazali

a odniesli až na kraj nebies.

A Boh stále mlčal ako mlčia kamene,

hoc ich voda myje,

a ja, dieťa zranené,

myslela som, že tiež sa skryjem

niekam do mrakov.

A vtedy sa Boh ukázal

a špinavou dlaňou prikryl vtáča zmočené.

On má vlastné pravidlá,

po svojom dvíha deti zo zeme,

akoby ani deťmi neboli.

Mocná ruka vojaka ma schmatla na poli,

namiesto božej dlane,

hoc som ju slzami prosila o požehnanie.

Lebo ináč znejú v nebi naše modlitby.