Jana z Arku 02

Na studenom kameni jak na vankúši

nechali ležať telo dieťaťa.

Človeče, vieš ty vôbec,

že aj keď srdce zúfalo ti búši,

On beztak samého nechá ťa?

V tmavej kobke mokré steny,

zdieľam domov potkaní.

Kam sa schoval, nepovie mi!

Bože, to ani môj trasľavý hlas ťa nezraní?

Akoby sa nebo zavrelo,

akoby sa naň klopať nesmelo,

akoby sa dieťa malo brániť samé.

No ak Boh opustí učeníka,

nič viac mu neostane!

A tí zarastení chlapi pred dverami,

veď slina im tečie po brade,

že niet veľa prekážok medzi nami,

poznám na ich žiadostivom pohľade.

Nedovoľ by moje telo

ich drsné ruky pošpinili nasilu,

veď srdce by mi onemelo

v tej mužskej špine,

v tej smradľavej zime,

ja nechcem stratiť svoju čistotu!

Boja sa nechať ma samú,

akoby som si chcela siahnuť na život.

A možno majú pravdu.

Veď kto by zniesol takú drámu,

v ktorej aj Boh sa tvári neživo?!

Oči sa im lesknú žiadostivo,

mám strach, veď ja nemám toľko sily,

aby som sa im ubránila, ak by sa pokúsili

nechať na mne viac ako iba pohľady.

Tak hovor konečne, nech nie som viac sama!

Tak sa mi ukáž, prekristapána!

Povedali o mne, že som bosorka,

a pred mužov Cirkvi ma postavili.

Budú ma súdiť,

veď prečo by sa nepomstili

dieťaťu, čo porazilo mocných sveta.

Predsa sa Boh zmiloval.

Hlas Kataríny, jak západ slnka pokojný

a Margaréty láskou voňavý -

tie hlasy, čo viedli ma do vojny,

vrátili sa náhle uprostred čudnej oslavy,

na ktorej sa páni inkvizičného súdu

pohoršovali nad veľkosťou môjho bludu

a vyhrážali sa mi hranicou,

akoby nevedeli, že dieťaťu stačí desať rán palicou

a ihneď pravdu prezradí.

Vraj som sa stala dievkou satana,

aj preto sa mi vyhrážali peklom.

A že len ohňom trestaná

sa znova stanem svetlom.

Ak nevzdám sa Hlasov, čo zviedli ma,

tak aj hasnúci knôtik sa vyhasí

a bez Cirkvi, ktorá svätá je jediná,

nik sám sa nespasí.

Spočiatku som sa bála,

veď bola ich plná sála,

inkvizítorov, čo orlími očami

dívali sa na mňa jak levovi do tlamy,

akoby som vedela čáry-máry

väčšie jak oni na oltári,

akoby som bola naozaj peklom zrodená,

akoby som ráno i večerom drela si kolená

proti Bohu modliac sa veršami,

ktorými satan preklína nebo nad nami.

A ja, jednoduché dieťa Pána,

ním jediným milovaná,

chcela som im iba vysvetliť

to, čo aj dieťa už dokáže nakresliť:

že len v srdci sa skrývajú božie taje

a láska - tá skutočná je,

len ak sa nechá vánkom niesť.

Čo dieťa zmôže, keď sto orlích nosov

súdi jej jednoduchú vieru?

Veď sedliak s kosou

je od neba rovnako ďaleko jak oni

i rovnako blízko.

Bohu je predsa jedno, kto verí v nebo večné.

Či kráľovič na koni, či dieťa nevýrečné.

Mala som sa uraziť,

keď povedali, že som dieťa sprosté?

A vy, páni, prosím, kto ste,

že súdite ma už tu na zemi,

akoby nebol boží súd sľúbený

tomu, kto súdi bedára?

Povedali: dieťa, netáraj

a podvoľ sa autorite pod Božou strechou.

Odmlčala som sa. Veď, čo môže dieťa chcieť,

keď aj Božie slovo je zo všetkých viet

pre nich len hlúpou vetou?!

Zavčasu som spoznala,

že nehľadajú pravdu v mojej duši.

Spočiatku, mysliac si, že to ja som zlyhala,

zdalo sa mi, že ich rukami

ma sám Boh chce zahrdúsiť.

Nemala som silu povedať, čo On na kríži -

len nech im to nepočíta za vinu.

Lež dieťaťu kto ublíži,

môže čakať krídla anjela?

Veď práve tých On posiela,

keď život človeka sa blíži do cieľa.

Čo im povie na konci, sudcom falošným?

Keď žili pre mamonu a nie s ním,

akoby práve pre ňu si Boh vybral učeníka.

Ja nechcem súdiť človeka, veď ty to vieš!

To nechám na teba, Bože.

Meč jazyka bodá až do nebies,

len hlupák si myslí, že súdiť môže.

A keď sa pýtali na milosť tvoju,

či verím, že som čistá,

vztýčila som hlavu, vzoprela som sa nepokoju,

a povedala: Verím, že som, dozaista!

A ak nie, dodala som ticho,

verím, že Boh mi ju vráti

svojím milosrdným dychom.

Jednostaj ma nútili zriecť sa Ťa!

Dokonca ma preto chceli mučiť,

akoby žena bola len zhmotnené zlo v tele zvieraťa,

tak im napadlo, že by to mali skúsiť.

Vravela som hrdo: nech sa páči,

lež mňa ani kat nepritlačí,

tak si ma mučte, zbabelci ukrytí do sután,

no poslušnosť Bohu nedá mi,

aby som súhlasila s vašimi klamstvami.

Na námestí začali stavať hranicu.

A ja som pochopila, že Boh túto štvanicu

zakončí ohňom asi,

čo iskriť bude až k nebesám!

Ach, aká zvláštna Božia noblesa.

Len silná buď, vraveli mi Hlasy.

Keď sa život celý

scvrkne do posledného vzdychu,

čo rany nezacelí,

len zhasí zvyšnú pýchu,

nič viac nedáva zmysel ako prv

a rovnako ako muž z kríža vylial svoju krv,

chystám sa aj ja priniesť obeť konečnú.

Lenže dieťa všetko nedokáže,

len ak ho niekto mocný

za ruku vezme a povedie životom.

Lež na ceste, čo vedie do tmy,

len Svetlo, čo vo tmách svieti môže byť sprievodcom.

A tak ako všetky deti, opakujem anjelom:

a či vo dne a či v noci,

buďte mi vždy na pomoci,

a či v cele a či v plameni,

vaša útecha dobre padne mi.

Ďakujem ti, Bože, že nie som sama,

že nie som do tohto sveta prikovaná,

a že strážiš pre mňa miesto tam,

kam v nádeji sa utiekam

cestou na hranicu.

Trasú sa mi síce kolená,

no verím, že nie som preto stratená,

lež naopak, že v plameňoch jak v Božom objatí,

sa tvoje dieťa už viac nestratí,

a že vezmeš si ho k nebesám,

aby si mu s láskou pošepol:

Dovoľ, nech ti rany pofúkam!