Janko z kameňa

Bola ešte tma, keď som ráno vyšiel autom z garáže. Riedka hmla hladila studenú zem. Ulica bola nezvyčajne tichá a svetlo pouličnej lampy oranžovo ostré, skoro ako pomaranče na vianočnom stolíku. Hneď, ako som vyšiel z garáže, tichým hlasom som predniesol jednoduchú modlitbu: "Pane, požehnávaj cestu predo mnou, každého chodca, cyklistu i auto, aby som živý a zdravý dorazil do svojho cieľa..."

Na sedadle spolujazdca sa mi ukázal strážny anjel. Usmial som sa a v duchu som sa mu poďakoval, vedel som, že s ním som v bezpečí. Anjel veľa nerozprával. Iba občas ma pokojne upozornil, aby som pribrzdil alebo počkal s obehovaním. Vždy som ho poslúchol. Videl ďalej a lepšie ako ja.

Na križovatke pod hradom som automaticky pribrzdil. Vodiči predo mnou i za mnou trúbili. Anjel sedel pokojne.

"Vždy tu takto vyvádzajú," vysvetľoval som mu, akoby to práve on nevedel, "trúbia na Janka Nepomuckého pri ceste... Neviem prečo tak robia, možno len, aby ich ochraňoval na ceste..."

Obzrel som sa za sochou kňaza s krížom prilepeným na prsiach a v duchu som sa krátko pomodlil za seba.

Môj strážny anjel sedel pokojne na sedadle. Priehľadné viečka mal zatiahnuté ako rolety. Vyzeral, akoby zaspal, no ja som vedel, že on nespí, bdie, aby sa mi nič nestalo.

Myslel som na Janka, na jeho sochu, kríž, na jeho nebo.

"Je ťažké dostať sa tam?" opýtal som sa driemajúceho spolujazdca. "Čo najviac potrebujem, aby som raz v nebi stretol obyčajného Janka, čo sa stal svätcom?"

"Je to ľahké," pošepol anjel. Ani som ho nemusel prehovárať, aby mi to povedal. Zvyčajne som to z neho musel ťahať ako burinu z tvrdej zeme.

A potom predniesol hrdo, akoby rozprával o sebe: "Najviac osoží spoľahlivosť." A dodal pokojne, s očami zapichnutými do tých mojich: "Byť rovnaký v žiari reflektorov i na mučidlách. Byť vždy rovnako verný..."

Spoľahlivosť a vernosť.

Dnes sa veľmi nenosí, pomyslel som si. Možno práve preto sa nám zdá nebo, akoby ani nebolo pre ľudí...