Ježiš a švinske risky

Obyčajná nedeľa. Mama vypráža rezne, otec leží na gauči a deti vo svojich detských izbách študujú nové aplikácie v mobile. Krátko po jedenástej doobedu zazvoní od vchodových dverí zvonček. Otec čosi zamrmle, deti sa ani nepohnú z miesta a tak sa mama z kuchyne poberie ku dverám. Otvorí a tam Ježiš. Skutočný, dlhovlasý, bradatý a v plátenom odeve utkanom v jednom kuse.

Chvíľu na seba kukajú. Ona prekvapene, on usmievavo.

"Môžem?" opýta sa Ježiš.

Žena nepochybuje, že je to on a tak ho vpustí dnu.

Ježiš nasleduje ženu do kuchyne. Cestou pozdraví muža na gauči, ktorý tiež kuká, akoby Ježiša nikdy nevidel. Posadí sa ku kuchynskému stolu a mlčí. Žena otočená ku sporáku premýšľa, čo teraz? Vystrašene si spomenie, že nebola ráno na omši, ba že sa ani ráno nemodlila. Čo mu má povedať? O čom sa s ním zhovárať? Keby začal on, bolo by to jednoduchšie, lenže on sedí pri stole, mlčí a iba sa usmieva. A tak pokračuje vo varaní, kým on ju mlčky sleduje.

Po chvíli mu ponúkne kávu. Odmietne.

Spomenie si, že kdesi počula, že židia nejedia svinské mäso a ona práve robí švinske risky. Do kelu.

Po pol hodine mlčania požiada nezvyčajne láskavo manžela, aby zavolal deti k obedu. Dúfa, že nebudú papuľovať, ani kričať z poschodia, že sa najedia v detkej izbe. Aspoň raz nech je všetko tak, ako má byť.

Nepapuľujú. Zídu dolu, pozdravia cudzinca a obzerajú si jeho čudný šat. Tušia, kto to je, ale neveria tomu, veď sme v treťom tisícročí.

Posadia sa k stolu. Chlap vezme do rúk lyžicu, ale manželka si spomenie, že by sa mali pomodliť a tak vstane. Lenže kto sa pomodlí? Nie sú zvyknutí. Ani ona, ani deti. Kukne na Ježiša.

"Mohli by ste?" požiada ho jednoduchou vetou.

Ježiš sa prežehná a chvíľu sa ticho modlí. Ostatní nervózne vyčkávajú. Snáď sa nemodlí ruženec, dúfajú. Prežehná pokrm, nahlas zaň poďakuje, rovnako za rodinu, ktorá ho prichýlila a posadí sa k stolu.

Obedujú mlčky. Nik sa ho na nič nepýta. Nevedia, na čo a on nehovorí. Iba sa usmieva. Ako z reklamy na zubnú pastu.

Nech už to máme za sebou, myslí si v duchu manželka. A potom si spomenie, že Ježiš vie, čo si myslí. Od hanby červená ako paprika doje polievku. Potom druhé jedlo. Ježiš nijako nekomentuje, že mäso nie je podľa jeho predstáv. Keď si vezme, je spokojnejšia.

Dá si kávu a pôjde, myslí si manžel. Ani mu na um nepríde, že Ježiš pozná jeho myšlienky.

Doobedujú. Manžel poprosí deti, aby popratali zo stola a umyli riad. Nepapuľujú. Vstanú a poslušne odnášajú zo stola. Asi prvýkrát v živote. Teda aspoň čo si pamätá.

"Kávu?" opýta sa manžel Ježiša. Prikývne.

Pozve ho na zadnú terasu a slušne poprosí manželku, aby im urobila kávu.

A tak sedia na terase. Mlčky. Muž nevie, čo by sa opýtal muža, ktorý všetko vie a všetkému rozumie a tak mlčí.

Sedia tam hodinu, dve, štyri a Ježiš stále nič. Žiadne ďakujem a dovidenia. Proste iba sedí. Manžela už bolí zadok. Musí povedať žene, aby kúpila hlbšie podušky.

Ježiš sa usmieva. Ani nedrieme, ani nemá vyložené nohy. Čas sa vlečie ako korytnačka na suchu.

Večera je suchá. Zasa sú všetci pri stole. Ježiš sa zasa modlí. A deti znova urobia poriadok.

Večerné správy. Večerný film a Ježiš stále sedí na gauči vedľa unaveného manžela a mlčanlivej manželky.

"Usteliem vám v hosťovskej izbe?" opýta sa nakoniec žena. Ježiš súhlasí.

Svetlá zhasnú a manželia v spálni premýšľajú nad tým, že im na prízemí spí Ježiš. Manžel myslí, že ráno sa rozlúčia, veď idú do práce. Snáď tam nebude chcieť ísť s nimi. Manželka dúfa, že nič nepokazila a že bola dobrá hostiteľka. A tiež, že až ráno vstanú, Ježiš už bude preč.

Budík. Ranná hygiena. Kuchyňa. Ježiš sedí za kuchynským stolom a díva sa von oknom. Vyzerá ako včera. Akoby ani nespal. Usmeje sa na pozdrav. Žena mu úsmev opätuje. Vyprevádza deti do školy. Ježiš ju pozoruje. Vyprevádza manžela. Ježiš ju pozoruje. Vezme kabelu a kľúče od auta. Ježiš vstane. Nepovie nič. Mlčky ju nasleduje. Von z domu. Až k autu. Postaví sa k dverám spolujazdca a čaká.

"Odveziem vás niekam?" opýta sa Ježiša, akoby bol zatúlaným stopárom.

Nastúpi do auta a mlčky sleduje míňajúce domy, stromy, ulice.

Vystúpi tam, kde ona vystúpi a ide tam, kam ide ona. Aj do práce, aj na obed, aj na nákup a potom naspäť do ich domčeka. To bude prekvapenie, keď ho privedie zasa k nim.

Čo len s ním budeme robiť??? 

Chcem naspäť toho Ježiša, ktorého môžem mať pri sebe, len keď horí, len keď potrebujem pomoc, ktorú mi nik iný nemôže dať. Nepáči sa mi mať Ježiša na krku. To určite nie.

A Ježiš to vie, aj preto mu bolo ľúto, že ho ľudia nasledovali, vyhľadávali len pre zázraky, ktoré robil, len pre uzdravenia a nasýtenia. 

On iba chcel, aby človek veril, že je Boží Syn. Nenahraditeľný. Taký, akého by sme chceli mať pri sebe doma, v práci, ba aj v obchode.

Katolíci by ho asi mali chcieť mať pri sebe furt. Mali by chcieť. Ale asi nechcú...