S plným bruchom

Pod nohami mu sedí asi päťtisíc mužov. A možno rovnaký počet detí a žien. Rozmnoží chleba. Všetkým dá najesť. Usmieva sa, veď dokázal, čo nikto pred ním. 

A potom povie: Pozbierajte zvyšné odrobinky (Jn6).

"Prosím? Teraz? S plným žalúdkom?" povedal by som Ježišovi, keby som tam sedel s ním.

Aj apoštoli mohli. 

"Nechajme tie odrobiny tu, pre vtáky a iné božie stvorenia, ktoré sa rady nasýtia z božej ruky rovnako ako ľudia!" navrhol by Peter.

"Na čo ich budeme zbierať a vláčiť so sebou, keď ty môžeš znova, tak ako dnes, a vlastne kedykoľvek urobiť z jednej kôrky supermarket, ktorý nasýti celý Izrael?" poznamenal by Ján.

Lenže Ježiš nie!

On vie, že viera je robota. On vie, že viera nie sú každodenné zázraky len preto, že som v neho uveril, že sa modlím a že som mu zveril svoj život do rúk.

Ja zasa viem, že si nemôžem ľahnúť do trávy a iba volať do neba.

Zbierajte omrvinky. 

Áno, aj vtedy, keď máte plné bruchá!!!

Hoci, pravda, omrvinky sa ľahšie zbierajú, keď je človek hladný.

Ježiš nás učí zbierať odrobiny aj vo chvíli, keď sme nasýtení a keď si myslíme, že nám ich teraz netreba. Život totiž nie je zázračné rozmnoženie chleba.

Život je trpezlivé a každodenné zbieranie odrobín zo zázrakov, ktorými sa Boh dennodenne vracia na našu zem v Slove a Chlebe.