Kde je Boh?

V rádiu dnes od rána pripomínali, aby sme sa nezabudli dívať na večernú oblohu, vraj že budú padať hviezdy. Keď som o tom povedal svojmu anjelovi strážnemu, hneď navrhol, či by sme sa po zotmení nemohli vyštverať na strechu a chvíľu len tak z radosti nad zázrakom prírody pozorovať, ako sa jeho väčší bračekovia z oblohy spúšťajú strmhlav medzi ľudí.

Urobili sme, ako si želal.

Posadili sme sa na plechovú strechu a mlčky sme čakali, kedy sa spustí prvá z nich. Plný mesiac ožaroval polovicu oblohy. Jeho jas zahaľoval najvzdialenejšie hviezdy. No tie aj tak svojím jasom, keď sa približovali k zemi, pretínali oblohu ako najostrejší nôž presne na polovicu.

Môj anjel výskal radosťou, kým ja som mlčal. Rozmýšľal som, ako sa na to všetko zvrchu díva Ježiš.

"Kde je teraz?" položil som svojmu anjelovi čudnú otázku.

Veď viem, že je všade. Aj tam nad hviezdami, aj tu pri nás pod nimi. A predsa som sa opýtal.

"Na kríži," čudoval sa anjel, že to neviem, "čo si ešte nikdy nebol v kostole? V každom kostole ho predsa najviac vidno na kríži."

"A nie na nebi?"

"No veď hej," krútil hlavou nad mojou hlúposťou, "ale aj na kríži, čaká tam, aby si na neho zložil všetky svoje hriechy... A bude tam čakať dovtedy, čo bude na zemi hoc len jeden hriešny človek!"

Radšej som sa ho viac nepýtal, ešte by ma zamotal viac.

Len čo som si to pomyslel, anjel sa usmial. Huncút jeden, vždy všetko vie.

"Dobre, že je na kríži," povedal som nahlas a ľahol som si na teplý plech strechy, "dobre, že je aj na nebi a dobre, že je všade..."

A hviezdy padali. Neželal som si nič, veď čo mi tak môže chýbať, keď je môj anjel vedľa mňa na streche?