Keď sa mračí

Chodiť po vode. Môže to byť osviežujúce...

Viem, aké to je chodiť bosý po čerstvo pokosenej tráve, alebo po studenej dlažbe v týchto horúčavách. Ale po vode?

Spomínam si na vieru, o ktorej hovorí Ježiš, čo je malá ako horčičné zrno... ak by som ju mal, vedel by som aj po vode chodiť, aj hory prenášať.

Nechodím po vode. Neprenášam hory. Vlastne nič zázračné nerobím. Akoby som ani nemal vieru. A čo je menšie od toho zrnka, aby som mal ku čomu tú svoju vieru prirovnať? Bude treba mikroskop a hľadať vo mne to, o čom Ježiš hovorí. Lepší mikroskop.

A možno tak, ako to je, to je najlepšie...

"Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!"

Ježiš takto kričí na apoštolov, keď sa potápajú. A kričí i na mňa, keď moja viera nezachraňuje životy, keď nekráčam po vode, keď sa zdá, že nemám vieru. Vtedy, keď ja už mám toho dosť málo, aby mohol začať rozdávať On zo svojho... a ja aby som vedel, že to On.

Je tam v loďke s nimi. Môžu ho vidieť. A predsa majú strach.

Až keď im došli všetky možnosti, nápady a overené postupy, vstane Ježiš a búrku utíši. Až keď si spomenú, že čo nedokážu oni, vari by On mohol...

Rob, čo môžeš, s tým, čo máš, tam, kde si, povedal múdry Roosevelt.

Dosť dobré, aby sme si to pamätali.

Lebo prídu časy, kedy budeme chcieť robiť, čo nám nie je predurčené. A prostriedkami, ktoré nám neboli zverené. A možno aj na opačnom konci sveta, čo najďalej od miesta, kde práve sme. Prídu časy, keď tak budeme chcieť robiť v bežnom živote, ale aj vo viere.

A ostať v lodi, hoci sa potápa, chce niekedy veľkú odvahu.

Odvahu, za ktorú ručí On... ten, čo vstupuje do tej istej lode, na ktorej sa ja potápam: Vzchop sa! Neboj sa! Tu som.