Krivdy a boje

12.09.2020

V týchto dňoch boli lesy plné húb a hubárov... žiaľ aj odpadkov po nich.

Aj ja som tam bol. Po dvojhodinovej prechádzke som sa vrátil domov spokojný a s plným batohom zdravých hríbov.

Vystúpil som z auta ako do hmly.

"Horí," uvedomil som si. Viac tlie než horí. Chlapci blízko fary pálili staré haraburdy. Hneď som sa zadíval do okien. Samozrejme, že boli otvorené. Zvyknem ich tak nechať celý deň, keď je obloha bez mrakov, aby sa mi ohriali izby, keďže už mám za metrovými múrmi zimu.

Vstúpil som do fary. Bola plná dymu, akoby si v nej indiáni posielali dymové odkazy. V duchu som zahundral. Hneď mi napadlo, že tých indiánov pred farou pôjdem pozdraviť. Samozrejme s výčitkou v očiach a výrazom pištoľníka, čo berie indiánom skalpy.

Spomenul som si však na Pavla a na jeho list Korinťanom, ktorý som prednedávnom čítal. Vyčíta v ňom veriacim, že sa medzi sebou hádajú. A hoci na to mali dôvod, Pavol sa ich pýta: Prečo radšej neznesiete krivdu? Prečo radšej neznesiete škodu?

Je to lepšie ako hádať sa, aspoň Pavol si to myslí. A tiež im opakuje, čo kedysi povedal sám Ježiš:

Keď nás preklínajú, my žehnáme,

keď nás prenasledujú, my to znášame,

keď nás potupujú, my sa modlíme.

Tak robia kresťania. Pavol to hovorí. Ale naozaj tak robia?


Dnes hovorí o odpúšťaní Ježiš. Neodpúšťate? To je škoda. Lebo tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.

Ak by sme sa naučili znášať krivdu a modliť sa za tých, čo nás potupujú, znášať tých, ktorí nás prenasledujú a žehnať tých, ktorí nás preklínajú, možno by napokon nebolo ani čo odpúšťať.

Ak by sme to totiž robili, Kristus by odpúšťal namiesto nás a v nás skôr, než by nám spravodlivý hnev, pomsta alebo nenávisť opantali myseľ a srdce.