Láska a jej sľuby

Vždy, keď čítam evanjeliá, uvedomujem si znova nanovo, že o živote Ježiš hovorí inými slovami ako dnešný svet. Aj o láske.

Pre mnohých je sviatkom lásky deň svätého Valentína. Láska však nie je iba srdiečková pohľadnica v poštovej schránke, či kytica ruží od priateľa.

Pre mňa je sviatkom lásky veľkonočné trojdnie: človek na kríži a prázdny hrob. To je ten čas, ktorý si chcem každodenne pripomínať - obetovať seba, aby sa tí okolo mňa mali lepšie...

Milovať je ťažké, ak si nepamätám, že aj ja som milovaný.

Veď ak chcem odpúšťať, potrebujem si spomenúť, koľko bolo odpustené mne. Ak chcem dávať druhých pred svoj egoizmus, potrebujem si spomenúť, že ten muž na kríži sa vzdal všetkého, len aby som ja mohol žiť až za večnosť.

A ak chcem milovať, potrebujem si spomenúť, ako veľmi som milovaný ja.

Ako veľmi som milovaný...

Hoci tí, čo sľúbili, že ma budú milovať, ma nemilovali.

Hoci tí, čo sľúbili, že ostanú, neostali.

Hoci tí, čo sa chceli o mňa starať, sa nestarali.

Hoci tí, ktorým som dôveroval a veril, že milujú, ma napokon nechali samého: v manželskej posteli, s dvoma deťmi v malom byte, vyhodeného na ulicu, osamelého v nemocnici či domove pre dôchodcov, pred oltárom, na parkovisku, za dverami, na kríži...

Sľubovali, že ostanú, lebo milujú a dnes sú preč...

Boh je jediný, kto sľúbil a ostáva.

Boh jediný miluje... a zároveň túži, aby som miloval ako on.

To však môžem iba tak, že si budem dennodenne pripomínať, akou láskou miluje Boh. Mňa. Ale aj mojich nepriateľov. Aj dlžníkov. Aj ohováračov. Aj tých, čo mi na každom kroku zle robia.