Láska k telu

Priznávam sa, že slovo láska, sa mi páči najviac zo slov, ktoré počuť v každodennom živote, a ktoré sa dá čítať aj bez slov na tvári, na rukách, na veselom pohybe človeka. Možno aj preto sa často pýtam svojho anjela strážneho, kde sú hranice lásky a kde je jej obloha, aby som ju videl žiariť ako hviezdu - iba jednu hviezdu, nič viac.

Nikdy som sa ho nepýtal na lásku k telu, veď aj telom človek žije, aj telom ľúbi. Pripadalo mi smiešne, pýtať sa práve jeho - veď je duch.

A tak začal raz sám od seba, vo chvíli, kedy by som to najmenej čakal. Modlili sme sa spolu Otčenáš, toto sa mu páčilo. Vravieval, že tak sa v nebi modlia všetci anjeli, aby tak spojili nebo zo zemou, na ktorej sa takto modlil Ježiš.

Možno som čakal, že bude hovoriť o zmyselnosti. No on nehovoril.

Naopak. Hovoril o čistej láske človeka k svojmu telu. Vraj človek nie je iba duch, ale je aj stvoriteľom vymodelované telo. A o telo sa treba samozrejme starať.

Netrpezlivo som čakal. Čo tým myslí? Aké skrášľovacie metódy vymenuje? Vari rehabilitácie a elektroliečby, čo liečia jazvy a zranenia? A čo povie na šperky, moderné účesy, šminky a náušnice v nose.

Ale on nič z toho nespomenul. A predsa povedal všetko.

"...o telo sa treba starať," zopakoval s úsmevom a mne sa zdalo, že mu je ťažko hovoriť o niečom, čo nepozná, a čo nemá, "veľmi pozorne starať, a vždy tak, aby nebolo na škodu ani tvojej, ani cudzej duši..."

Akoby som počul Františka, čo utiekol z domu, len aby viac neškodil duši. Telo človeka je ako osol, vravieval, raz si zaslúži palicou po zadku a raz kúsok sladkého cukru z láskavej dlane.

Láska k telu, skutočná, asi nebude jednoduchá.

Ale aj tak by som ju nevymenil za tú, čo predávajú na blšom trhovisku sveta, hovoriac o nej, že všetko uspokojí...

Naozaj všetko, okrem ducha...