Magdaléna 01
Je skoré ráno. Dívam sa ti na tvári
do vrások a suchých pier.
Sú také, aké ostali, keď ich našiel spánok.
Dívam sa cez okno a teším sa z brieždenia.
Tvoja tvár znehybnela, vrásky sa zahladili
a pery, čo po mne v noci volali do zbláznenia
vyschli, onemeli a predsa sa nakoniec unavili.
Je skoré ráno.
Zima mnou lomcuje po teplej noci.
Ten muž vstane. Nepoďakuje. To mužom nesvedčí.
A mňa túžiacu po bezpečí
nechá, ako tí pred ním.
Strašná voľba ženy.
Vyrastá tam dole, v lone
rastie pri prameni
kde vzniká život človeka
v pote, radosti, slzách a stone.
A tam sa vraciam za drobné mince každý deň.
Voľba srdca a rozumu
voľba ženy - jak muži vravia, bez umu.
Je skoré ráno.
Kým príde noc a s ňou ďalší lev
čo zahluší všetko, čím potešiť ženu možno -
vôňu čerstvých kvetov, vtáčí spev
i to ako chutia datle, broskyne, či hrozno -
dovtedy sa vyzlečiem zo špiny predošlého muža
dovtedy sa okúpem, sladko navoniam
pripravím svoj ženský stan
a rozkvitnem sťa prvá ruža.
Je skoré ráno. Nič tak ženu nebolí,
ako muž, čo s ňou nechce dočkať večera
hoc sa mu podvolí.
Zosúvam sa z postele, na ktorej už spali mnohí,
no zo žien len ja sama.
V izbe žiaden pohyb, hoc v noci to bola dráma.
Viete vy vôbec,
že slzy ženy sa vždy miešajú?!
Sladké, slané?!
A kreslia mi do tváre hlbokú mapu.
Slané, keď ľudia kričia, čo mi nepristane,
sladké, keď to, čo mi nepristane, chápu.
Je skoré ráno a posteľ je ešte vlhká potom,
keď skončím robotu.
Večer na to vždy zabúdam,
akoby som chcela odohnať clivotu
no ráno sa zavše opýtam: A kto príde po tom?
Kto ďalší a aký bude?
Sivý, hnedý, plešatý? Smutný, či vysmiaty?
Ako keby mi na tom záležalo.
Je mi do plaču, hoc nasilu sa smejem.
Ako dievča, maličké a utiahnuté
chcela som len málo
chcela som len mocné ramená
kam by som sa skryla jak do kolísky
ráno mladá, večer znavená.
No muži nič nevedia o ženách!
Je skoré ráno a ja myslím na muža,
nie toho zo včera.
Sú to už roky.
Ostala mi z neho len spomienka - smutná nádhera.
Vždy keď vstávam z postele,
dívam sa k dverám, či nezačujem jeho kroky.
A on nechodí, neprichádza a neodchádza.
Sedemstodvadsaťšesť dní, čo odchádzal naposledy.
To len žena dokáže takto počítať.
Muž neobsedí, aby tak dlho rátal,
nedokáže ani do sto.
Prejde na druhú stranu mostom
a je rád že sa spratal.
No muži nič nevedia o ženách!
Viete vy vôbec,
jak slzy mužov sa miešajú?!
Sladké a horkasté?!
A na tvári kreslia si vlastnú krajinu.
Horké, keď túžba milovať odrastie
a sladké, keď túžba milovať prechádza na inú,
krajšiu, či mladšiu ženu
a muži verný vnemu, čo z bedier vychádza
vravia: prepáč, nemôžem ti viac ubližovať.
Odporná veta. Pravda, čo prezrádza
aké je ťažké muža nemilovať.
Nakoniec, čo žena môže z muža mať?
Čo lepšie je: umrieť? Alebo sa nechať štvať.
Je skoré ráno. Všetko to minulé odháňam preč.
Sama. Unavená. Nevyspatá a zlomená,
nemám sa koho opýtať ani na počasie,
len tak, aby nestála reč.
Na stole hrnček s mliekom odvčera
smrdí ako muž, čo zmizol s nocou
čo ešte pred polnocou mi tíško šeptal do ucha o láske.
Hlúpa povera.
Slzu vtlačím späť, škoda jej.
Prstom zotriem spod očí jej kročaje
a s ňou tu tupú beznádej, ktorá je
mojou poslednou spoločníčkou.
Neplačem, veď to pre mužov sa plače len.
A ja ich mám kopu.
Hoc na tele a v ňom z nich špinavú stopu
sama si ponesiem.
Hoc žiadnu lásku večnú nečakám,
hoc nemám žiadne plány, ani skvelú budúcnosť
hoc žiadne drobné pre prievozníka,
čo odvezie ma na večnosť -
krajšiu, radostnejšiu púť,
kde ako to dievča, keď som bola malá
by som sa krútila a žartovala
okolo muža, ktorého som si cez skoré rána vysnívala.
Je skoré ráno a ja padám z nôh.
Nevadí, do večera dospím, čo v noci sa malo spať.
Človek má vždy menej, ako by chcel mať.
Takto sa utešujem, keď ma všetko bolí
keď mi hanba a stud nedovolí
hľadať vzťahy, priateľstvá, aké iní majú
také, na aké starenky a starčekovia spomínajú
keď im vnúčatá na kolenách šteklia bradu.
Budeš vždy vzadu,
vravievala žena, čo bola z môjho fachu
čo žila, ako ja žijem, v strachu toľké rána
že raz príde čas a on príde
že ostaneš ako cez deň si,
aj cez noc sama.
Keď je život na zbláznenie, radšej spím.
Keď spím, zabúdam a keď zabúdam, zdá sa mi, že nehreším.
Žijem už len zo snov.
Takých, čo zomierajú spolu s nami.
Verili sme na ne, keď sme boli detiskami,
ale už neveríme.
Je skoré ráno.
Jeden cudzinec odišiel, večer sa iný zastaví.
A mne na tvári, srdci a v lone ostala rana.
Je skoré ráno.
Myslím, že jedna utŕžená rana búrku nespraví,
ale čo ak som žena, ktorá takéto rána
zažila už tisíckrát.
A ja taká skutočne som. Žena skazená,
čo mužov na tisíc už pritisla k hrudi.
Žena bez mena,
pre ktorú by bolo lepšie sa neprebudiť
a nemyslieť na ďalšie skoré ráno,
obetovať život pre večný spánok
a navždy byť stratená
navždy v tom mene, čo si nik nemal pamätať.
V mene Mária Magdaléna.
