Magdaléna 02

Slnko priamo nad hlavou a piesok pálivý

dotýkali sa mojich nôh.

Viedli ma ako ženu, ktorú konečne usvedčia,

ženu predávanú, ktorú nekúpi už ani Boh.

Kamene v rukách, na perách slová hanlivé

a výsmech tých lepších ľudí.

Ženskému telu lepšie, ak je neživé,

keď ho muž súdi.

Slnečné poludnie vonia poddajným pieskom -

tie horúce zrnká už všeličo prežili.

Vedú ma na popravu kamením s veľkým treskom.

Žena mlčí, keď hovoria muži.

Veď vždy som mlčala, keď po mne túžili.

Čakám, kým každý z nich zvolá:

tá žena patrí peklu, patrí plameňom.

Čakám, že ten muž ako prvý hodí kameňom.

Nepohol sa, len rukou hladil piesok tichý.

Akoby nepočul a tak veľmi sa snažili.

Najskôr nevyzeral ako ten,

čo stojí pri tých, čo sa stratili.

"Čo mlčíš?" kričali po ňom, "Tá žena predsa hrešila!"

Myslela som, že vzdá sa, veď bola ich presila.

No on sa usmial len, ináč ako chlapi z dlhých nocí:

"Ak ste bez hriechu, tak hádžte kamene."

Pustili ich a odišli pod ťarchou jeho moci.

A mňa potom oslovil po mene

nazval ma ako nikdy žiaden muž: krehkou ženou

a odvtedy ma ináč nevolal,

len svojou Magdalénou.

Zamilovala som sa na priame poludnie do muža,

do jeho slov, jeho bezpečia a prívetivých očí.

Bol zvláštny. Iný. Vlastne čudák,

človek, čo vás nezotročí.

A tak som sa mu vzdala, chodila som stále za ním

a opájala sa zvláštnym milovaním -

nie tiel, ale blízkych duší,

ako keď si na vankúši

nájdete miesto pred spaním

vedľa človeka, o ktorom viete, že vás cez noc ochráni.

Nedotkol sa ma ani raz.

Hoc stále hovoril o láske, nedíval sa na mňa ako iní muži.

Kým oni siahali predo mnou po maske,

on vravel, že pravde slúži.

Som cesta, pravda a život, vravieval

a vo mne dospieval nový cit

ako keď sa po dlhej a krutej zime topia ľady

ako keď pučia stromy a listy prikryjú rany tela.

Vravieval: prišiel som zozbierať vaše pády,

vraj pre tie ho Otec posiela.

Ľúbila som ho, ako len žena muža môže

a ty si to dovolil, môj zvláštny Bože.

Lebo láska je viac ako smilstvo, ktorým som žila

ktorým som v sebe ženu poranila.

Lebo láska je viac ako to divoké, čím sa bijú dve telá

láska je, ako som sa dozvedela, iba slovom

ak nie je skutkom živená

ak nevychádza z prameňa stvoreného Bohom -

a to je srdce človeka.

Tvoje ruky a slová mali moc

menili maličkých, utrápených a zúfalých ľudí.

Vravieval si, že kým človek nezablúdi, tak ťa nenájde.

A ja som blúdila.

Vravieval, že máme milovať, hoc preklínajú nás.

Vedela som, čo tým myslí.

Zažila som to už mnoho ráz,

keď večer sa ku mne túlil pohľad muža

čo ráno sa premenil na výraz drsne kyslí.

Ráno už nechutí ovocie cez noc zjedené

a tak odchádza bez slova, bez rozlúčky

bez podania rúk, čo túžia byť spojené

bez pohladenia, akoby som handrou bola

čo zo špinavého stola skryje do seba

to, čo je iba mužská potreba.

Hanbila som sa. Vy neviete, aké to je

byť s človekom, ktorý nikdy nechybil.

A ja na svoje skutky, svoje postoje

nemala som alibi.

Dívala som sa mu do očí

len keď nevidel, že sa dívam.

No skoro zbadal, že pohľad skrývam

a že sa hanbou červenám.

Čas vraj lieči všetky rany

a spomienkam brúsi hrany, aby neťali do živého

skusy dávno prežité

čo v studni srdca, kdesi v hĺbke nosíme

a ktoré zavše v noci prosíme, nech už sa rozplynú.

Ostávajú, hoc by sme sa radi vzdali

kameňa, čo sme si uviazali na krk.

Nikdy sa nepýtal, čím všetkým som prešla

čo všetko niesla, kým ma priviedli k nemu

ku prameňu, čo nemá predsudky

čo nesúdi za skutky.

Vravieval, že lepšie ešte len príde

keď zlé sa stratí a človek sa vráti do lona zeme

s pocitom ľútosti

s vierou, že všetky tie ľudské sladkosti horké sú.

A anjelov krídla vtedy ponesú

k nebesám len toho, čo mnoho

premenil na semená

z ktorých odmena klíči v inej zemi

o ktorej vravieval, že sme jej zasľúbení

nie preto, čo sme spáchali

ale preto, čo sme ľútosťou,

my primalí, vrátili Bohu.

Aj preto, rada dívam sa na oblohu.

Bola som sviecou, čo len túžbou tlela

kým som v ňom uvidela náruč, čo všetkým patrí.

A potom sa vo mne rozhoreli vatry

keď som prijala, že na lásku tela nie je stvorený

že iné srdce bije mu v hrudi

srdce, čo nie je len pre ženy, ale pre všetkých ľudí.

Raz pošepol mi, že žiarim novým jasom

že očistená omladla som

a že zázrakom nie je len slepý, čo vidí

či chromý, čo na nohy vyskočí.

Zázrakom je tvár, čo po rokoch sa zelená

čo vyzerá jak pred storočím

na Boží obraz stvorená.

Boli to dni, ba mesiace novej nádeje

ako keď sa matka nebohého syna

po rokoch prvýkrát usmeje

a nepýta sa viac, čia to bola vina.

To všetko minulé vo mne nezavial prach

ani srdce to neukrylo kamsi do kúta.

To on rozviazal putá, ktorými som sa zväzovala po nociach.

Nechcel, aby som sa tvárila, že som nová žena.

Chcel, aby som novou skutočne bola.

Aby od všetkých pút a zranení uzdravená

bola som pripravená niesť svoje rany

bez toho, aby som sa bála ďalších ubližovaní.

Nie je hanba nosiť rany

nie je hanbou mať ich plné ramená.

Hanbou je, ak stávame sa psami

a vrčíme, brešeme po cudzích zraneniach

len aby sme zakryli tie svoje.

Ale veď aj jemu ostali,

keď sa po dlhých troch dňoch v hrobe ukázal.

Veď nimi prezrádzal, že nie sú hanbou, tí čo nesú rany

ale tí blázni doráňaní, čo klamú, že jazvy nemajú.

Zvečerilo sa.

Tichá olivová záhrada pokojne čakala.

A ja ospalá, chcela som čakať s ním.

V modlení som ale zaspala.

Verím, že aj túto slabosť si raz odpustím.