Magdaléna 02
Slnko priamo nad hlavou a piesok pálivý
dotýkali sa mojich nôh.
Viedli ma ako ženu, ktorú konečne usvedčia,
ženu predávanú, ktorú nekúpi už ani Boh.
Kamene v rukách, na perách slová hanlivé
a výsmech tých lepších ľudí.
Ženskému telu lepšie, ak je neživé,
keď ho muž súdi.
Slnečné poludnie vonia poddajným pieskom -
tie horúce zrnká už všeličo prežili.
Vedú ma na popravu kamením s veľkým treskom.
Žena mlčí, keď hovoria muži.
Veď vždy som mlčala, keď po mne túžili.
Čakám, kým každý z nich zvolá:
tá žena patrí peklu, patrí plameňom.
Čakám, že ten muž ako prvý hodí kameňom.
Nepohol sa, len rukou hladil piesok tichý.
Akoby nepočul a tak veľmi sa snažili.
Najskôr nevyzeral ako ten,
čo stojí pri tých, čo sa stratili.
"Čo mlčíš?" kričali po ňom, "Tá žena predsa hrešila!"
Myslela som, že vzdá sa, veď bola ich presila.
No on sa usmial len, ináč ako chlapi z dlhých nocí:
"Ak ste bez hriechu, tak hádžte kamene."
Pustili ich a odišli pod ťarchou jeho moci.
A mňa potom oslovil po mene
nazval ma ako nikdy žiaden muž: krehkou ženou
a odvtedy ma ináč nevolal,
len svojou Magdalénou.
Zamilovala som sa na priame poludnie do muža,
do jeho slov, jeho bezpečia a prívetivých očí.
Bol zvláštny. Iný. Vlastne čudák,
človek, čo vás nezotročí.
A tak som sa mu vzdala, chodila som stále za ním
a opájala sa zvláštnym milovaním -
nie tiel, ale blízkych duší,
ako keď si na vankúši
nájdete miesto pred spaním
vedľa človeka, o ktorom viete, že vás cez noc ochráni.
Nedotkol sa ma ani raz.
Hoc stále hovoril o láske, nedíval sa na mňa ako iní muži.
Kým oni siahali predo mnou po maske,
on vravel, že pravde slúži.
Som cesta, pravda a život, vravieval
a vo mne dospieval nový cit
ako keď sa po dlhej a krutej zime topia ľady
ako keď pučia stromy a listy prikryjú rany tela.
Vravieval: prišiel som zozbierať vaše pády,
vraj pre tie ho Otec posiela.
Ľúbila som ho, ako len žena muža môže
a ty si to dovolil, môj zvláštny Bože.
Lebo láska je viac ako smilstvo, ktorým som žila
ktorým som v sebe ženu poranila.
Lebo láska je viac ako to divoké, čím sa bijú dve telá
láska je, ako som sa dozvedela, iba slovom
ak nie je skutkom živená
ak nevychádza z prameňa stvoreného Bohom -
a to je srdce človeka.
Tvoje ruky a slová mali moc
menili maličkých, utrápených a zúfalých ľudí.
Vravieval si, že kým človek nezablúdi, tak ťa nenájde.
A ja som blúdila.
Vravieval, že máme milovať, hoc preklínajú nás.
Vedela som, čo tým myslí.
Zažila som to už mnoho ráz,
keď večer sa ku mne túlil pohľad muža
čo ráno sa premenil na výraz drsne kyslí.
Ráno už nechutí ovocie cez noc zjedené
a tak odchádza bez slova, bez rozlúčky
bez podania rúk, čo túžia byť spojené
bez pohladenia, akoby som handrou bola
čo zo špinavého stola skryje do seba
to, čo je iba mužská potreba.
Hanbila som sa. Vy neviete, aké to je
byť s človekom, ktorý nikdy nechybil.
A ja na svoje skutky, svoje postoje
nemala som alibi.
Dívala som sa mu do očí
len keď nevidel, že sa dívam.
No skoro zbadal, že pohľad skrývam
a že sa hanbou červenám.
Čas vraj lieči všetky rany
a spomienkam brúsi hrany, aby neťali do živého
skusy dávno prežité
čo v studni srdca, kdesi v hĺbke nosíme
a ktoré zavše v noci prosíme, nech už sa rozplynú.
Ostávajú, hoc by sme sa radi vzdali
kameňa, čo sme si uviazali na krk.
Nikdy sa nepýtal, čím všetkým som prešla
čo všetko niesla, kým ma priviedli k nemu
ku prameňu, čo nemá predsudky
čo nesúdi za skutky.
Vravieval, že lepšie ešte len príde
keď zlé sa stratí a človek sa vráti do lona zeme
s pocitom ľútosti
s vierou, že všetky tie ľudské sladkosti horké sú.
A anjelov krídla vtedy ponesú
k nebesám len toho, čo mnoho
premenil na semená
z ktorých odmena klíči v inej zemi
o ktorej vravieval, že sme jej zasľúbení
nie preto, čo sme spáchali
ale preto, čo sme ľútosťou,
my primalí, vrátili Bohu.
Aj preto, rada dívam sa na oblohu.
Bola som sviecou, čo len túžbou tlela
kým som v ňom uvidela náruč, čo všetkým patrí.
A potom sa vo mne rozhoreli vatry
keď som prijala, že na lásku tela nie je stvorený
že iné srdce bije mu v hrudi
srdce, čo nie je len pre ženy, ale pre všetkých ľudí.
Raz pošepol mi, že žiarim novým jasom
že očistená omladla som
a že zázrakom nie je len slepý, čo vidí
či chromý, čo na nohy vyskočí.
Zázrakom je tvár, čo po rokoch sa zelená
čo vyzerá jak pred storočím
na Boží obraz stvorená.
Boli to dni, ba mesiace novej nádeje
ako keď sa matka nebohého syna
po rokoch prvýkrát usmeje
a nepýta sa viac, čia to bola vina.
To všetko minulé vo mne nezavial prach
ani srdce to neukrylo kamsi do kúta.
To on rozviazal putá, ktorými som sa zväzovala po nociach.
Nechcel, aby som sa tvárila, že som nová žena.
Chcel, aby som novou skutočne bola.
Aby od všetkých pút a zranení uzdravená
bola som pripravená niesť svoje rany
bez toho, aby som sa bála ďalších ubližovaní.
Nie je hanba nosiť rany
nie je hanbou mať ich plné ramená.
Hanbou je, ak stávame sa psami
a vrčíme, brešeme po cudzích zraneniach
len aby sme zakryli tie svoje.
Ale veď aj jemu ostali,
keď sa po dlhých troch dňoch v hrobe ukázal.
Veď nimi prezrádzal, že nie sú hanbou, tí čo nesú rany
ale tí blázni doráňaní, čo klamú, že jazvy nemajú.
Zvečerilo sa.
Tichá olivová záhrada pokojne čakala.
A ja ospalá, chcela som čakať s ním.
V modlení som ale zaspala.
Verím, že aj túto slabosť si raz odpustím.