Milovať ako Boh nie je normálne

Ježiš hovorí: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." Znie to tak, ako keby nebolo prirodzené, aby sa ľudia navzájom milovali. Ako keby sa Ježiš po tridsiatich rokoch života medzi ľuďmi rozhliadol okolo seba, smutne pokýval hlavou a povedal: "Nie, ľudia, jeden druhého, naozaj v láske nemajú!"

Viem, že existuje pýcha, egoizmus a mnohé iné neduhy, ktorými človek nastavuje chrbát inému človeku. Široké lakte a ohovárania, ktoré ponižujú človeka až do prachu, len aby jeden zvíťazil, len aby jeden vynikol. Medzi ľuďmi sú víťazi a porazení, tak to predsa bolo odjakživa, už od Kaina a Ábela. Nie láska, ale súťaživosť, nadradenosť a ctižiadostivosť, ktoré nechávajú vyniknúť jednotlivca. Nie jednota, po ktorej tak Ježiš volal, ale rozdelenie.

Ľudia sú odjakživa zlé pokolenie. Veď takto nás nazval aj sám Ježiš. Nečudo, keď nás vidí bez všetkých tých masiek a póz, ktorými sa chránime alebo iba skrývame pred ľuďmi. Zlé pokolenie. Blúdiace v egoizme, nasiaknuté sebectvom ako jedom, zamilované do seba.

Takí sme. Najskôr sa dívame na seba, potom na druhých.

Aj preto si Ježiš dovolí povedať: "Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali, ako som ja miloval vás!"

Lebo láska nie je samozrejmosť. Lebo to nie je pre človeka normálne.

Milovať ako Boh nie je normálne.

Pozri sa na kríž a rozumej, čo je skutočná láska. Čo znamená milovať ako Boh. Čo znamená zabudnúť na seba, len aby sa tí druhí mali lepšie. Rozumej, čo je skutočná prehra a čo skutočné víťazstvo. Že nebo sa ináč díva na to, z čoho sme my urobili súťaž.

Človek predsa nie je rebrík, po ktorom sa ide k výšinám. Aspoň nie pre Ježiša. Boh sám zo seba urobil rebrík. Sám seba ponížil, aby bol človek vyvýšený až do neba.

Takto miluje Boh. A takto má milovať jeho skutočný učeník.

Nie, ja takto človeka nemilujem. Píšem to, aby si niekto nenamýšľal, že už takto miluje, alebo sa neľutoval, že takto človeka milovať nedokáže.

Nie, takto naozaj človeka nemiluje takmer nik.

To však neznamená, že sa o to nebudem snažiť.

Viem priznať, kedy som myslel viac na seba, než na človeka po mojom boku. A tiež viem nanovo, už po stotisíci krát, vysloviť túžbu, aby som sa pri najbližšej príležitosti zachoval ako skutočný učeník.