Modly a krv

Jedna babka mi dnes povedala, že už sa nevládze spovedať, lebo už tridsať rokov sa spovedá z toho istého hriechu. Ale veď to všetci, povedal som jej. Vari má byť toto dôvod, prečo prestanem ľutovať? Vari mi niekto niekedy sľúbil, že ak uverím v Boha, tak prestanem robiť chyby? A neprišiel skôr preto, aby som tie chyby mal komu odovzdať?

Môj strážca sedel vedľa mňa na schodoch pred farou. Obaja sme pozorovali ľudí, čo sa ulicou ponáhľali za prácou, za nákupmi alebo, čo iba tak ako holuby čistili zaprášené cesty pomalou chôdzou.

Rozprávali sme o babičke, čo už nechce viac chodiť na spoveď.

"Myslíš, že Ježiš vie, že budeš hrešiť zas?" opýtal sa ma.

"Samozrejme, však vie všetko..."

"Tak prečo ti pomáha, keď vie, že nikdy s hriechmi neprestaneš?"

"To sa pýtaš ty mňa?" podpichol som anjela. "Veď to ty bývaš na nebi a nie ja."

"To len aby sme si rozumeli."

"Zaiste," neveril som mu, "len ma zasa skúšaš."

"Tak dobre," anjel si ma k sebe pritiahol ako matka, keď sa chystá pofúkať rozbité kolená, "samozrejme, že Ježiš vie, že opäť padnem, ale je niečo horšie ako hriech."

"Ale čo?" divil sa môj strážny anjel. "Čo také?"

"Myslím si," tváril som sa dôležito ako pustovník, čo po dlhých rokoch odriekania a obety vysvetľuje svojim učeníkom, k čomu dospel v hlbokej meditácii, "že horšie ako hriech je, ak sa ti hriech zapáči a ostaneš v ňom a urobíš si z neho strašlivého boha a on z teba otroka."

"Múdro..." potľapkal ma krídlom po pleci.

"Ó, ďakujem." tešil som sa, že ma môj strážca pochválil.

"Povedz ľuďom, nech rozbijú tú modlu strašlivého boha, hoc by ich to malo stáť veľa vlastnej krvi. Len nech ju rozbijú, lebo len tak sa môže zmeniť srdce človeka na nebo."

Zvony na kostolnej veži práve odbíjali poludnie a tak som si spomenul na Máriu, ktorej srdce nebolo nikdy ničím iným, iba nebom.