Môj prvý kameň

Našli sme ho. Mesiáša. Aspoň ľudia ho tak volajú. Nevzdelanci. Jednoduchí predsa nemôžu vedieť, ako by mal Mesiáš vyzerať. Oni nie. Ja áno. Som farizej.

Muž sedel v piesku pod vysokými hradbami. Díval sa na nás z tieňa, akoby nás očakával. Viedli sme k nemu ženu. Pobehlicu. Dúfajúc, že jeho pery, verné tomu, čo nám Mojžiš kázal robiť, vynesú nad ňou rozsudok. Nech prikáže. Mesiáš. Nech povie, že ju máme kameňovať. A my to urobíme. Pred ľuďmi, ktorí tak ľahkovážne v neho uverili.

Ženu pristihnutú pri cudzoložstve som pevne zvieral rukami. Ťahal som ju vedľa seba ako psa na reťazi. Bola mokrá potom, ktorý mi zalial prsty, vpíjal sa mi do dlane a stekal mi po ruke, ktorou som ju zvieral ako kliešťami. Roztrhané šaty na nej viseli.

"Kto z vás je bez viny, nech PRVÝ hodí kameň," povedal pokojne, keď sme mu vysvetlili, čo by s tou ženou urobil Mojžiš.

Prvý. Držal som ju pevne a obzeral sa okolo seba. Z farizeja na farizeja. Z tváre na tvár. Prvý. Veril som, že niekto začne. Bude mať odvahu hodiť skalu. Ona si to predsa zaslúži. Máme zákon. Ctíme zákon.

V jednej ruke som zvieral ženu, v druhej kameň. Čakal som, kto hodí ako prvý. Hodím do nej hneď po ňom. Ak bude mať niekto odvahu predo mnou, potom budem mať aj ja. Nevytrúbim predsa do sveta ako prvý, že som bez hriechu. Ale ako druhý, tretí, piaty... to už dokážem!

Nič sa však nedialo. Dívali sme sa na seba, kým ten muž v tieni sklonil hlavu a niečo si kreslil do piesku, akoby bol dieťaťom, ktoré dospelí vyrušujú pri hre.

Prvý. Len nech niekto konečne začne a ostatní dokončíme. Lenže súdiť ako prvý, ba odsúdiť nie je jednoduché. Jednoduchšie je súdiť, keď už tak urobili iní predo mnou.

Díval som sa nedočkavo okolo seba. A potom sa mi medzi zmätočné myšlienky votrelo nečakané a zvláštne pokušenie. Spozornel som.

"Čo keby som tú skalu pustil? Ako prvý," napadlo mi.

Čo ak ten zástup okolo mňa čaká práve na to. Kto prvý upustí skalu? A tak som to urobil. Prekvapilo ma, že som sa rozhodol skoro hneď. Otvoril som dlaň, roztvoril prsty a skala padla do piesku. Moja skala. Ako prvá. Hneď za ňou padli ďalšie. Nakoniec padli do piesku všetky kamene. A nenašiel sa nik, kto by tú ženu chcel ešte kameňovať. Uvoľnil som zovretie a vrátil som jej slobodu.

Otočil som sa a odišiel. Dostal som, po čo som prišiel. Lekciu. Hádzať kamene z davu je jednoduché. Neosobné. Ale hodiť kameň ako prvý, to už je zodpovednosť.

Lebo aj jeden PRVÝ hodený kameň môže spustiť lavínu.

Rovnako, ako jeden PRVÝ upustený kameň, môže zachraňovať životy.