Moja krížová cesta

Život človeka je krížová cesta. Má predsa tie isté zastavenia, akými si prešiel Ježiš.

Aj tá moja cesta začala nespravodlivým odsúdením. Nepostavili ma pred Piláta, to nie. Postavili ma pred život, ktorý som si nezaslúžil. Narodil som sa totiž chrobáčný. S dedičným hriechom. Nie ako prvý človek, Adam, ktorý bol nesmrteľný, ktorý nikdy nepocítil túžbu robiť niečo zlé a nepoznal boľavé emócie. Ja však viem, že po mňa si smrť príde. Viem, že občas podlieham túžbam hnevať sa, alebo niekoho posudzovať. A tiež mi je občas boľavo na srdci. Nie som ako Adam. Bol som vyhnaný, hoci som nič neurobil. A tak som namiesto raja dostal zem.

A tu začína druhé zastavenie mojej krížovej cesty. Vziať na plecia kríž. Prijať túto zem, hoci raj by bol lepší. Zamilovať si moje miesto na zemi. Prijať ho. A dať mu zmysel. Prijať svoje dary, talenty, zručnosti, ale aj svoje tiene a krehkosť medzi ľuďmi.

Do mojej osobnej krížovej cesty patria aj pády. Viac ako tri. Padol som pod krížom už toľkokrát, že v nebi to už ani nepočítajú. Pády ich totiž nezaujímajú. Záleží len na tom, či som po nich vstal. Lebo tam je najväčšia radosť, keď hriešnik robí pokánie.

Na svojej krížovej ceste mám aj priateľov. Matku, rodičov, súrodencov, Šimonov a Veroniky, ktorí ma sprevádzajú. Niektorí nesú kríž so mnou, keď ho nevládzem niesť. Niektorí utrú tvár. Šatkou alebo milým slovom. Priatelia, ktorí moju krížovú cestu nevyužívajú na to, aby ma ponižovali a opľúvali, ale aby mi na nej pomáhali.

Poznám aj vyzliekania zo šiat. Vojakov, ktorí ku mne naťahujú ruky, len keď niečo potrebujú, len keď mi chcú niečo vziať, obohatiť sa na mne a zneužiť moje meno, talenty a dobrotu.

Poznám tiež, ako bolia klince, keď pribíjajú na kríž ruky. Ústa známych i neznámych okoloidúcich, ktoré si vymýšľajú a nespútané jazyky, ktoré ohovárajú, domýšľajú, osočujú a nenechajú na človeku ani nitku suchú.

Zastavenia krížovej cesty sú v živote každého človeka. Na tie posledné čakám.

Na smrť. Len aby nebola zbytočná, ako tá Ježišova.

Na zloženie z kríža. Len aby ma položili do lona Matky a svätých, ktorí ma cez očistec odprevadia až k nebeskej bráne.

Na hrob, kde podľa Božieho plánu budem vyčkávať svojho Spasiteľa.

Lebo mám nádej, že ani tá moja krížová cesta nekončí v hrobe. Lebo verím v prázdny hrob, v zmŕtvychvstanie a večný život.