Nebo na krídlach

Anjel roztvoril páperovú náruč a pozval ma k sebe dovnútra.

Dnes mal krídla tak širokánske, že keď ich roztvoril, dotýkal sa nimi dvoch protiľahlých stien mojej izby. Vyzeral majestátne ako socha Krista v Riu.

Pozvanie som prijal a on ma láskavo skryl do svojho náručia ako do nafúknutej periny z husacích pier. Ako v bavlnke - povedala by nežne matka o svojom dieťati.

Musel počuť, ako mi bije srdce a ako sa mi zrýchlil tep. Veď aj ja som to počul. Jeho srdce som síce nepočul, no nemohol by som povedať, že môj anjel nemá srdce. Aká hlúpa veta. Môj anjel ho nemá tak, ako ho mám ja a predsa ho má viac ako ja. Veď kým ja som sa tešil, že mi je dobre v jeho náručí, on sa tešil tiež iba preto. Nie pre seba. Nie preto, že jemu je dobre. Ale iba preto, že mne je dobre. Môj nesebecký anjel so sebeckým žiakom v náručí.

"Ďakujem," jemne som sa úctivo uklonil, aby vedel, že ma to naozaj potešilo. Hoc on to vie, veď pozná moje srdce.

"Urobím to znova a znova a znova," zložil zacláňajúce obrovitánske krídla a do miestnosti sa vrátilo svetlo z okien, "a potom ešte raz a zas, len nech láska putuje od srdca k srdcu, od človeka k človeku a zo zeme k nebu..."

"Pekne si to povedal..." pochválil som ho, hoci o to nikdy nestojí.

"Nezabudni, už som ti to vravel," jemne naklonil hlavu na stranu ako dieťa, keď skúma cudzinca, "každé tvoje slovo, myšlienka a skutok, každé tvoje rozhodnutie, ústretovosť či odmietnutie, všetko, čo robíš a prečo to robíš, buduje večnú blaženosť alebo večné zatratenie..."

"Viem," len som mu chcel povedať, že si pamätám, čo ma učí, "všetko, čo robíme, robíme pre nebo alebo peklo..."

"Všetko..." usmial sa môj strážca a potom zmizol.

Posadil som sa na gauč. Srdce mi stále bilo ako krúpy na plechovú strechu. Bolo to nádherné. A sľúbil, že to urobí znova a znova. Nevedel som sa dočkať, veď zaiste i to jeho objatie buduje vo mne nebo. Áno, aj táto maličkosť...