Neviditeľný

02.07.2019

Keď som raz deťom v škole rozprával o svojom anjelovi, nechceli mi veriť. Tak som im vysvetľoval, ako ma ťahá ráno z postele. Ako mi rozpráva rozprávky, keď nemôžem spať. Ako ma sleduje, aby som bol dobrým človekom. Ako sprevádza na cestách, aby som sa zdravý vrátil domov. Ako ma povzbudzuje, keď mi je smutno a ako sa teší so mnou, keď mi šťastím žiaria oči.

Aj tak mi neverili.

Čo keby si sa teraz ukázal? opýtal som sa ho. Kým som ja deťom predstavoval svojho najvernejšieho kamaráta, on mi sedel na ramenách a tíško mi šeptal do ucha, aby som náhodou nezabudol na niečo dôležité.

"To nie je dobrý nápad," počul som, ako sa mi ticho prihovára, len aby ho okrem mňa nik nezačul, "skús im ešte povedať, ako sme sa spolu hrali na skrývačky..."

Anjel sa rozosmial. Nebola to vtipná príhoda, aspoň nie pre mňa. On vedel, kam sa schovám, len čo som na to miesto pomyslel. A ja jeho? Hľadal som ho tri dni, kým sa neukázal.

Len na chvíľu, prehováral som ho v myšlienkach, budú si možno myslieť, že sa im to iba zdalo...

"Nie," povedal rozhodne a ja som vedel, že ho nemám viac presviedčať, "to by už neverili, že som, to by už vedeli..."

Nesúhlasil som, ale rešpektoval, že nechce, aby ho deti videli. Hoci som si myslel, že do konca života by na to Božie stvorenie na mojich ramenách nezabudli.

"Ani Stvoriteľ sa takto deťom neukazuje, len aby verili, to by bola lacná viera, nemyslíš?" vedel, že mi to musí vysvetliť. "Každý si svojho anjela musí nájsť sám, aj preto má každý človek svojho vlastného. Ale aby sa mu zjavil, musí v neho veriť a musí ho pozvať, aby sa tak anjel stal viditeľným."

Mal pravdu. Ani ja, ak by som v toho svojho úpenlivo neveril, nikdy by som o ňom nemohol ani deťom, ani vám, povedať toľko dobrého...