Nie zo sveta

Ležal som na gauči, počúval Hansa Zimmera a čítal rozprávku o zlatej podkove, zlatom pere a zlatom vlase, keď mi dvakrát zavibroval mobil. Asi mi prišla správa. Odložil som knihu a pozrel sa na displej. Jedným ťahom palca som otvoril správu: Barborka už je v nebi.

Posadil som sa.

Ako je to možné? Veď mala iba pätnásť rokov? Nič ešte v živote neskúsila, nič nezažila, ako teda mohol ten mladý život vyhasnúť tak skoro?

Môj anjel strážny sa posadil vedľa mňa. Poznal každú moju myšlienku a počul všetky otázky, čo mi v mysli preleteli cez hlavu. No nereagoval. Na nič sa nepýtal a o ničom nepresviedčal. Boj má predsa zmysel iba vtedy, ak sa cezeň prebojujeme sami.

"Ako je to možné?" otočil som sa k nemu.

Nečakal som, že mi odpovie. Ani som to nechcel.

Zaklonil som hlavu a zhlboka som sa nadýchol. Klopal som do neba a môj anjel bol pri tom. Držal ma okolo ramien a klopal so mnou. Ako je to možné? Prečo?

Pýtal som sa, ako sa ľudia pýtajú, keď zo sveta odchádzajú maličkí...

Cieľom zeme nie je zem! spomenul som si zrazu na vetu, čo ma oslovila, keď som bol ešte gymnazista a ktorá sa mi tak páčila, že som si ju čiernou fixkou načmáral na stôl, aby som na to nikdy nezabudol.

Cieľom zeme nie je zem! opakoval som si najskôr v duchu a potom aj nahlas, Cieľom zeme nie je zem!

Anjel sa odtiahol a ja som otvoril oči. Usmieval sa.

"Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta!" pošepol môj strážca slovami Spasiteľa a zmizol.

Nie je z tohto sveta. Ako som len mohol zabudnúť...

Smútok sa síce nestratil, ale zjavila sa nádej: nie pre tento, ale pre večný svet...