O dvoch bratoch

Porovnávanie je začiatok každej pýchy. Nepochybne. 

Lepší a horší. Bohatý a chudobný. Pekný a škaredý. Hlavne, aby som ja bol ten lepší, bohatší, úspešnejší a krajší. A pyšný.

Boli dvaja bratia. Oboch otec posiela do služby. 

Prvý sľúbi, že pôjde. Ale neide. 

Druhý papuľuje a odmieta ísť. Ale nakoniec ide. Ktorý je lepší?

Ježiš chce, aby sme sa porovnávali. Ale nie medzi sebou, lež s Božím slovom.

Každého Otec posiela niekam. Každému hovorí choď. Nie raz. Celoživotne.

Niektorí hneď, ba ukážkovo pritakávajú, že pôjdu, lebo oni celý život za ním chodievajú. Iní mlčia... v tom lepšom prípade. Alebo povedia priamo: nechce sa mi, nepôjdem, počkaj chvíľu.

Takí sme, katolíci.

Áno, Pane, urobím. A nerobia.

Neviem, Pane, či to chcem urobiť. A robia.

Tí, čo sa bijú do božích pŕs, mlčia, keď treba hovoriť, stoja, keď treba ísť a nerobia nič, keď robiť treba. Ale sú aj takí, čo ticho, mlčky, bez sľubov a predsavzatí robia, čo nebo žiada robiť pre dobro človeka. Vďaka za nich.

Cesta do služby Otca nie je vždy jednoduchá.

Aj ja som už povedal Otcovi pôjdem, a predsa som zablúdil kdesi v lese, kde cesty k Otcovi nie sú. Aj ty si zablúdil. Aj prostitúka aj zlodej. Všetci sme boli na cestách, ktoré nevedú k Otcovi.

A predsa neviestky a mýtnici predchádzajú do Božieho kráľovstva tých, čo si myslia, že nikdy nezablúdili. Pravda. Ten, kto nezablúdil, nepotrebuje, aby bol nájdený.

Ak teraz myslím na všetky kostolné myši, ktoré na sebe nenachádzajú vinu, je čas prestať s tým. Porovnávanie vedie k pýche. Mal by som myslieť na synov Otca, na jedného i druhého a porovnávať sa s nimi.

Hoci viem, že som občas v jednom, občas v druhom, dávam si predsavzatie, lebo pri pohľade na dvoch synov Otca viem, aký mám byť. 

Viem, aký syn. Viem, aký katolík.