Obyčajný deň

Díval som sa oknom na ulicu. Husto pršalo a fúkal vietor, čo kradne ľuďom dáždniky z rúk. Cez zarosenú a daždivými kvapkami husto posiatu okennú tabuľu som videl iba rozmazané obrysy žien i detí, čo utekali ulicou. Z teplej izby som nevnímal ani ich nespokojnosť, ani strach. Veril som iba, že chcú byť čím skôr doma ako ja. Aj som im to tíško želal...

Zvonka sa k oknu nečakane priblížil môj anjel. Dažďové kvapky stekali po jeho priehľadnej pokožke ako diamanty. Žiaril ako kráľ soľných baní. Usmieval sa a krídlami zotieral kvapky z okennej tabule. Neviem, či chcel, aby som lepšie videl na ulicu alebo na neho.

Zakýval som mu a on zmizol. Vzápätí bol vedľa mňa a striasol sa ako pes, keď vyjde z vody. Hneď som bol celý mokrý.

"Pôjdeš dnes k babičke?" opýtal sa ma ihravo, "Nezabudol si? Má dnes narodeniny."

"Viem," poďakoval som sa mu za pripomienku a pozrel som sa cez očistené okno na ulicu, "dnes nie. Zajtra, možno sa počasie dovtedy umúdri."

Anjel mi preletel cez ramená nad hlavu a opäť ma pokropil, akoby mu to spôsobovalo neodolateľnú radosť.

"Hlupáčik," pošepol nežne ako matka dieťaťu, "čo má počasie spoločné s rozdávaním radosti?"

"Nič," bránil som sa, "ale nič sa nestane, ak to odložím na zajtra."

Anjel zmizol. Znova sa prilepil na okennú tabuľu zvonka. Dážď ho opäť obliekol do diamantového plášťa, ktorý by mu závideli aj tí najväčší králi z rozprávok.

"Nezabudni," volal na mňa cez okno, "Boh najviac vstupuje do vášho sveta cez človeka, aj cez teba, a dokonca aj v dňoch, ako je ten dnešný..."

A potom vydýchol na okno, ktoré sa hneď zarosilo. Krídlom nakreslil srdce a stratil sa v daždi.

Zanesiem ho babičke, rozhodol som sa, a odvrátil som zrak z rozmočenej ulice.