Odrezané ruky

Oltár mám pripravený, sviece zažaté a tak bozkám štolu a dávam si ju na seba. Do sakristie vstúpi muž. Poznám ho dobre. On pozdraví, ja odzdravím.

"Vyspovedáte ma?" opýta sa placho po tom, čo si podáme ruky.

"Vyspovedám," odpovedám rozhodne a dávam bielu štolu dole z krku. Otváram skriňu a hľadám fialovú. Pobozkám a zavesím si ju na krk.

"Posaďte sa," ponúknem mu stoličku.

"Prepáčte, že vás obťažujem takto narýchlo pred omšou," ospravedlňuje sa, ako keby som mal kvôli nemu zmeškať dovolenku v Tibete.

"Neobťažujete," usmejem sa a prežehnávam sa spolu s ním.

Muž vyznáva pokorne svoje hriechy. Jeden za druhým. Za posledný sa hanbí najviac. Niektorí si svoju najväčšiu hanbu nechávajú na koniec, keď počas spovede zistia, že kňaz nemá ani zuby vlka ani pazúry leva. Iní svoju najväčšiu hanbu povedia hneď, ako keď naraz vysypete smetie z koša. Najväčšia nikdy nie je uprostred.

Tento chlap naozaj trpí. Až tak, že ho vidím plakať. Hovorí, že je hanbou rodiny. Hovorí, že ubližuje deťom. Pije. Nie každý deň. Ale pije veľa.

"Co mám robiť?" opýta sa ma.

"A keby ste si odrezali ruky?" opýtam sa ho. "Aby ste viac nemohli sám od seba siahnúť po fľaši..."

"Dobrý nápad," povie a poďakuje sa mi.

Muž príde domov a urobí, ako som mu poradil. Teda nie ja, ale Ježiš.

Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.

A potom ten muž príde na spoveď o mesiac zasa. Bez rúk, ale usmievavý a vďačný, že ako som mu dobre poradil. Pochváli sa, že už mesiac abstinuje. Že to síce nie je jednoduché, ale sám si naliať pohárik nie je schopný a žena mu nenaleje. Takže dobre, ako je.

Desivé, však?

Nebojte sa. Nikdy som takto nikomu neradil. Božechráň...

Ale môže sa zdať, že Ježiš by nám takto radiť chcel...

Omyl. Ježiš nás nenavádza k tomu, aby sme si odrezávali končatiny alebo vypichovali oči. Ak používa takto desivé prirovnanie, tak to len aby nám pripomenul, aké dôležité je odstraňovať z našich ciest prekážky, ktoré nás odvádzajú od Neho.

A nielen to. Vraví tak, aby sme chápali, že On vie, že to, čo od nás žiada, je asi tak ťažké, ako odrezať si vlastnú ruku.

Lebo vzdať sa vzťahu, ktorý ma odvádza od Ježiša bolí naozaj niekedy viac ako odrezať si ruku. Lebo vzdať sa priateľov alebo partie, v ktorej sa síce cítim dobre, ale zabúdam v nej na všetko kresťanské bolí naozaj viac ako odrezať si nohu. Lebo vzdať sa zlých návykov, ktorými pohoršujem svoje deti alebo ničím dobré meno svojej rodiny bolí naozaj viac ako vylúpiť si vlastné oko.

A to nikdy nie je jednoduché... ale to nebolo ani nechať sa ukrižovať.