Ondrej 01

Na brehu jazera je večer pusto.

Keď slnko ponára sa do vody

a hviezdy rozžiaria pokojnú hladinu,

smutne to na mňa pôsobí,

akoby voda zhltla hrdinu,

čo celý deň za nás na nebi drel.

Len aby človek v tme neumrel,

aby mal nádej, že svetlo bdie,

že raz všetka tma sa pominie

vo svetle Mesiáša.

Už stáročia na neho čakáme.

Na knieža pokoja, čo nájde stratené,

zlomené opraví,

čo oslobodí väznené a k sebe do slávy

vezme každého, čo srdcom túži po mieri.

No dnes už veľa Židov neverí,

že príde do našich ťažkých časov.

Pre mnohých sú už len povery

slová, čo z prorockých hlasov

raz ktosi napísal na zvitok papiera.

A tak generácia za generáciou vymiera

a o pokoji ani chýru, ani slychu,

akoby do Božieho dychu viac nesmela

nazrieť duša nesmelá,

akoby Boh opustil človeka.

Rok za rokom uteká

a o čom som ako dieťa sníval,

zovšednelo

a večer čo večer pokojný príval

vzal mi tie chlapčenské sny.

A nebo? Či to nevidelo?

Volám sa Ondrej,

hrdina, čo býva pri jazere.

Meno mám od otca

a tvár od matere,

aspoň tak vravia rybári.

Aj ja som jedným z nich.

Čo môže muž viac žiť

ako svoju prácu a pot mocných ramien?

Pre nič iné nie je muž sivý,

len že z maličkých semien vytvorí divy,

ktoré berú dych a vravia o jeho sile.

Som muž hrdý na svoje ramená,

na svoje mozoľnaté dlane,

na odreté kolená,

čo nechávajú krvavú stopu na srdci

akoby v jednej rane.

Robím to už roky

a každé ráno moje kroky vedú k vode,

nad ktorou si hmla šepoce.

Mám svoje jazero rád

i loďku, ktorou krájam hladinu,

veď ja a môj brat

máme len túto lásku jedinú.

Všetko má človek, kým mu sny nezvädnú

a nestratia sa pod vodou každodennej všednosti.

Keď nádej, že príde,

tú nádej poslednú,

ukryl som v sebe hlboko od zlosti,

neostalo mi zhola nič,

len ticho a hlad,

ktoré sme zdieľali, ja a môj brat,

keď sme sa mlčky plavili na hladine jazera.

Čo s vierou, čo otcovia pre ňu mreli,

keď ja som sa vzdal celý

a viac som už nečakal?

Čo s takou vierou?

A ty, Bože, akou ju zmeriaš mierou,

keď sám neplníš sľuby

a dívaš sa, ako nás vedú do záhuby -

tvoj národ maličký?

Vyvolený národ vymiera pod rukou tyrana,

tak sa mi nediv, že od rána

myslím iba na lode a svoje ryby.

Som rybár, nie sudca,

aj preto som sa vzdal a tvoje chyby,

sám si súď nad oblakmi.

Viac som nedúfal, že Boh ešte je,

no on kriesi aj mŕtve nádeje.

Stretol som muža mocného hlasu,

ťavou srsťou zahalený

kričal, že prináša spásu

pre všetkých mužov, pre všetky ženy.

Vyzeral ako prorok.

Aj ľudia tak vraveli, aspoň tí, čo ho videli,

lebo ja som sa spočiatku zdráhal.

Veď od rána som sa dosť narobil,

aby som večer jak splašený utekal od vody,

len aby som nezaváhal

a neušlo mi žiadne z jeho slov.

Nie. Nechcel som ruky vložiť do okov

a zas veriť, že príde Knieža pokoja.

Viera nie je pre tých, čo sa neboja,

ale pre zbabelcov a tých,

čo sami nevládzu života opraty

ťahať do vlastných výšav.

Bránil som sa zo všetkých síl,

aby minuli ma jeho slová,

aby moju osobnú neveru nejatril,

aby neprebúdzal znova,

čo som dávno nechal bokom.

No ten zvonový hlas pomalým krokom

klopal až do hĺbky tam,

kde sa človek bezmocne cíti pred sebou

a kde iba on, jednoduchý Ján,

prinútil ma veriť na nebo.

Zlomilo ma to číre čaro pokory.

Bol to naozaj Boží muž.

Človek si Boha nevolí,

on sám si ho vyberá, keď je pripravený už.

Pripravte cestu Pánovi,

kričal, že počuť ho bolo do diaľky.

Pripravte, príde ten, čo zašlé obnoví,

a staré rozprávky,

čo otcovia nám pred nocou šeptali,

premení do skutkov:

pohladí zlomených po žiali,

slepým vráti svetlo do očí,

oslobodí tých, ktorých človek zotročil,

chromí vstanú na nohy,

hluchí budú počuť spev vtákov z oblohy,

nemým jazyk rozviaže,

mŕtvym ožiť rozkáže,

malomocní budú čistí nanovo

a diabli ho budú poslúchať na slovo,

zlomených napraví, pohladí

a bezradným láskavo poradí.

Stal som sa mu priateľom,

vravel som mu Učiteľ,

no on zavše opakoval, že nie on je cieľom,

že on preto neprišiel.

Vraj je niekto väčší ako on,

že bude musieť cúvnuť napokon

a odovzdať žezlo skutočnému kráľovi,

tomu, čo všetko obnoví

a vráti zemi Božiu tvár.

Ohlasovateľ daru nie je dar,

je iba sluhom, ktorého práca za božím pluhom

končí, keď príde hodina,

v ktorej sa odznova začína počítať život človeka.

A On prišiel.

Vstúpil do vody a poprosil Jána,

aby ho obmyl vodami,

čo bola vôľa Otca milovaná,

keď jeho hlas zaznel nad nami:

"Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!"