Ondrej 02

Hľa, baránok boží -

povedal Ján, keď išiel Ježiš okolo

a ako prvý na neho zložil

všetku hriešnu ťarchu sveta.

Odvtedy už ináč nebolo

a dodnes je najkrajším obrazom Krista pieta,

obraz Boha ubitého nami,

v náruči matky,

tam pod tými nebesami,

kde býva mierumilovný Boh.

V ten deň som opustil Jána,

toho, čo ako brána

mi nanovo ukázal, kde býva Boh.

Z diaľky sme kráčali za Ježišom,

kým nezastal. Otočil sa.

Spočiatku mlčal, no videl, že nemý som,

sám sa preto opýtal,

mňa i maličkého Jána,

prečo ho prenasledujeme zrána?

Spýtal som sa: "Kde bývaš, učiteľ?"

Zadíval sa na mňa.

Prisahám, jakživ som nevidel

oči tak hlboké a pokojom mocné.

Poďte, pošepol

a svetlo zažiarilo vo tme.

Stal som sa jeho apoštolom

a býval som s ním vo dne v noci.

Sedel s ním za jedným stolom

a sníval, že dá mi z moci,

akou vládol nad všetkým mŕtvym, živým.

Slovom utíšil búrku na mori,

slovom vyhnal zlého ducha,

slovom hnisavé zahojil

a jeho slovom ožila ruka suchá.

Slovom vrátil očiam zrak,

slovom vyrovnal všetko krivé,

slovom hladil tak,

akoby iba v ňom bolo všetko živé.

Jedným slovom mŕtve ožilo,

slovom každú ranu ošetril,

na jeho slovo by v lete aj snežilo,

z jeho slova vesmír žil.

Byť ako on, mať tú moc,

myslel som, že preto som s ním.

Len o to jedno, jeho božskú právomoc,

po nociach zavše prosím.

Vravel, že viera stačí

a vrchy budú kráčať k hviezdam bosé zo zeme,

vo viere aj nebo, keď sa mračí,

na belasú hladinu jazera môže byť zmenené.

Mať tú silu v dlani,

na jazyku slovo, čo mŕtvym káže vstať,

túžil som po poznaní,

odkiaľ má tú moc všetkých zaujať.

Robiť veci, čo robí on

a rozkazovať všetkým omylom,

myslel som, že naučí ma.

Kým nádej nezhasína,

ľahko sa kráča cez hory.

No čo ak to, čo hovoril synom Zebedeja,

o kalichu, z ktorého budú všetci piť,

je súčasťou aj môjho deja,

do ktorého sa neskôr budem musieť prebudiť?

Bolo nás dvanásť.

Boli sme muži veľkých túžob a plánov,

čo chceli si písať vlastné dejiny.

Aké je ťažké muža dostať bokom,

ak môže predstúpiť pred iných

a mocne biť sa v prsia?

Semeno súperenia nesie v sebe každý muž.

Ja som Pán a ty mi slúž -

to je tá najsladšia veta mužských perí.

Vyhrať boj, byť vládca,

stoj čo stoj, donekonečna hrať sa

na rytiera, čo bije drakov,

čo aj z najčernejších mrakov slnko zachráni.

Šťastný by bol každý muž,

keby mal sám pre seba

celý vesmír na dlani.

Kresal nás jak voda kamene,

tvrdých chlapov zahľadených do seba.

Akoby veril, že len v sebe nájdeme

to, čo dal Boh do srdca každého muža:

mať meč a silu do boja,

no nie tyranom sa stať,

mať dlane, čo slabým rany zahoja,

no nie rany rozrývať.

Byť mužom na Boha odkázaným,

to nie je slabosť!

Priznať si, že až za ním je moje miesto,

znamená prejsť ťažkou cestou,

no on s nami šiel,

kým každý z nás v sebe nenašiel

jeho obraz, na ktorý sa muž ponáša -

obraz vládcu -

objavili sme ho všetci, okrem Judáša,

nečakaného zradcu.

Tri roky trvalo, kým jeho kroky zastali.

A pod horou olivovou

sa tí drsní muži rozutekali.

Hanbím sa, môj Bože.

Ľúto mi je tej osobnej straty.

No muž sa nikdy nespratá do kože,

kým sa skutočne neobráti.

Aj táto skúsenosť, hoc bolestivá,

bola v tvojom pláne.

Vedel si, že ľudská rasa ľstivá

prebudí sa nebadane

a siahne na krk aj Božiemu synovi.

Vyvolil si nás, aby sme boli s ním.

No my sme sa rozutekali

do brlohov, do ticha, do samoty

tváriac sa, že sme ho nikdy neznali.

Neviem, kde boli ostatní,

kým ja som čupel v tme ako poranené teľa.

V duši mi blčal obraz nejasný,

výčitka,

ako som len mohol zradiť svojho učiteľa?

Srdce mi bilo,

čo ak by ho niekto začul?

Hocikto, len aby sa vo mne uvoľnilo

more sebaľútosti do pokojného plaču.

Neviete aké je to Boha zradiť.

Neviete.

Poslali ho na smrť.

Nenašiel sa nik, kto by ho bránil.

Bartolomej, Filip, Jakub, ani ja,

dokonca aj Peter sa ho stránil

a nešiel s ním do boja.

Všetci sme zlyhali.

Možno preto, že sme primalí,

aby sme sa bránili tam,

kde aj Boh mlčí pod ťarchou ľudských rán.

Ukrižovali ho bez nás.

Aj vtedy, v ten podvečer som sa skrýval.

Ježiš vedel, že ak by som sa na to díval,

asi by som stratil vieru v Boha mocného.

A ja som si nevedel predstaviť,

že by mohol byť svet bez neho.

Nie všetko, čo mne sa zdá príšerným,

naozaj také je.

A možno tá skúsenosť nebyť s ním

bola pre mňa obrazom novej nádeje,

že sa stanem mužom podľa Božích predstáv.

Byť mužom na Boha odkázaným,

to nie je slabosť!

Pochopil som, že len ak stojím za ním,

spoznám radosť

a stanem sa skutočným mužom.