Ondrej 03

Boh odpúšťa jednoducho

Boh nečaká.

Tú istú ruku naťahuje pre boháča i tuláka.

Jav, aký zvláštny:

Boh odpúšťa a človek sebe nedokáže,

akoby hriech bol navždy,

akoby nebolo toho, čo ho zmaže,

akoby nebolo Učiteľa -

ručiteľa, čo všetko za nás dal,

aby sa človek spamätal.

Ako jednoducho opúšťa Boh,

bez slov na rozlúčku, bez chválospevu.

Nečaká na oči, čo sčervenejú,

na slzy, čo stečú na bradu,

nehľadá pompéznosť, nečaká parádu,

prosto odíde, aby ho Otec oslávil

a nie my, smiešni pred ním

svojim chlácholením

o tom, aký je skvelý a jedinečný.

Azda ten, ktorý je večný

potrebuje naše lichôtky?

Sám musel prísť, aby sme si odpustili,

my, mocní, tvrdí muži, čo sme neverili,

že až na kríži sú zázraky dokonané,

že len prebodnuté ruky majú také zbrane,

čo prinášajú spásu.

Veď utrpenie nie je na okrasu!

Keď vošiel do dverí,

po tom, čo mlčal tri dni v hrobe,

ožili staré povery:

že ten muž krvou nasiaknutý

je mužom božej ozveny,

pre naše hriechy prebodnutý,

pre naše neprávosti strýznený,

ako o ňom písal prorok Izaiáš.

Naše hanbou zavreté ústa mlčali,

tak padli sme na kolená nemí.

Naozaj vstal? Viac sa nevzdiali?

Mal som nádej, že práve to dokáže mi.

"Pokoj vám!"

povedal a ukázal ruky a bok.

Jak sľúbil som, rozdávam

vieru, nádej a lásku,

odpoveď na otázku,

či má zmysel viera v Mesiáša.

Cítil som sa ako malý chlapec,

taký, čo sa schová za pec,

aby v sebe ukryl, čo iní tušia.

Dotkol sa ma na ramene,

nepripomínal viac, čo bolo pokazené,

len láskavými očami

vošiel mi do rany,

do mužskej pýchy, čo neznáša,

ak na hlupáka sa ponáša.

Aj túto moju hanbu ochotne vzal na seba -

a slzy chlapa ako maslo vpili sa do chleba.

"Choďte a učte všetky národy!"

poslal nás s dobrou zvesťou.

A my, ako ženích za nevestou,

opustili sme domy i polia

a šli sme do neznámych diaľok,

aby sme zdolali vrchy, prebrodili jarok

a hlásali božie kráľovstvo.

Chýbal mi ten muž,

čo Bohom sa stal pre mňa,

keď sa za ním nebo zavrelo už,

nechal som mu aspoň srdce otvorené,

aby sa všetky túžby nesplnené

rozplynuli v nádeji učeníka,

že vzťah človeka a Boha nezaniká,

keď sa On nad oblakmi ukrýva.

Opustil som rodný kraj

a hlásal o ňom dobrú zvesť,

túžil som jednostaj

do diaľok pravdu niesť,

aby všetci spoznali,

že nie nadarmo národy čakali

na kráľa pokoja,

čo nekráča s vojskom do boja,

ale láskou lieči rany.

Robil som zázraky rukami

a slovom v jeho mene,

aby vstalo všetko zúbožené

v nádeji, ktorej som uveril.

No radosť učeníka je prchavá -

plná krvavej soli.

Kde jeden radosť rozdáva,

ostatných pýcha skolí.

Úžas a závisť kvitnú spolu,

semienko lásky aj semienko zloby zasieva

a tak ma k drevenému kolu

postavili, aby som dosvedčil, že na kríži

sa môj učiteľ človeku priblížil

ako žiaden iný Boh.

Spoznal som v tej cudzine,

že moje kroky vôbec nie sú moje.

Ako ináč splatíme

z kríža krv, čo vpila sa do zeme?

Len tak, že ho pozveme,

aby sám vychodil nám cestu života -

hoc aj na kríž za ním,

veď práve kríž je požehnaním.

Smrti som sa bál,

veď aj môj učiteľ mal strach,

no videl som, že aj z mŕtvych vstal

a dúfal, že ponesie na rukách

svojho učeníka

do nebies, kde život nezaniká,

len sa mení,

čistí ako rieka pri prameni,

kým sa večným nestane.

A on, skutočne, schoval si ma do dlane.

Volám sa Ondrej,

hrdina, čo býval pri jazere.

Meno mám od otca a tvár od matere.

Som na starých kolenách pod krížom,

vyzliekajú ma zo šiat donaha

a chýba mi odvaha.

Volám sa Ondrej.

Som len synom obyčajného rybára.

Nebol som ani vrah, ani zlodej,

tak prečo v rukách rezbára,

čo opásal ma a vedie kam nechcem,

odchádzam zo sveta?!

...lebo sľúbil mi učiteľ:

"Ondrej, raz si ťa vezmem,

aby si bol, kde som ja,

ale to nedá sa bez boja,

veď zázraky sú až krížom dokonané

a len prebodnuté ruky majú také zbrane,

čo prinášajú spásu.

Raz spomenieš si,

že utrpenie nie je na okrasu!"