Peklo je isté

V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.

Vždy, keď umrie nejaký herec, verejnosť automaticky hovorí o divadelnom nebi. Dosiaľ som nepočul, aby niekto hovoril o divadelnom pekle.

"Teraz už hrá na javisku v nebi," hovoria. Nik nepovie: "Teraz už hrá na javisku v pekle!"

Zaujímavé. Asi predpokladáme, že všetci pôjdu do neba.

Ježiš si to však nemyslí. Sú aj takí, ktorí pôjdu do pekla. Isto.

Nepíšem to však, aby som naháňal strach. Lebo v istote týchto dvoch večných miest mám aj dobrú správu: sám si vyberám, kam pôjdem - Boh mi neurčí nebo alebo zem.

Sám si to určujem.

Nebo je pre všetkých, nie všetci sa tam však dostanú.

Lebo peklo je pre tých, ktorí neveria v hriech. Pre tých, ktorí si o sebe namýšľajú, že nehrešia - aspoň nie viac ako ostatní. Pre tých, ktorí nepotrebujú Ježiša ako Spasiteľa. Pre tých, ktorí si svoje zlyhania ospravedlňujú sami a nepotrebujú, aby ich ospravedlnil Spasiteľ. Bodka.

Píšem to, aby sme sa upevnili v nádeji. Do pekla sa totiž nemôžem dostať náhodou, iba cieľavedomým a tvrdošijným odmietaním Ježiša ako toho, ktorý vyslobodil svet od hriechov.

Ako keď sa dieťa trucovito bráni poslušnosti a trhá sebou s krikom: "Ja nechcem!" Tak aj tí, ktorí odmietajú Spasiteľa a jeho kráľovstvo, ako tie trucovité deti, ostanú napokon pred jeho bránami.

Lebo každé slobodné odmietnutie Spasiteľa je zároveň slobodným prijatím pekla a naopak, každé slobodné prijatie Spasiteľa je slobodným odmietnutím pekla.

Aké priamočiare.

Nech je teda môj život každodenným vytrvalým a tvrdošijným volením si Spasiteľa a jeho ospravedlnenia. Alebo rovnako povedané: každodenným odmietaním večného zatratenia.

A nebojte sa, lebo verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána (1Kor1, 9).