Pierko v banke

Sedel som v banke a trpezlivo čakal, kým ma pani s veľkou oranžovou mašľou na krku zavolá k priehradke.

Anjel strážny sa posadil na stolík s letákmi a študoval, čo môže klient žiadať od banky, len nech má postarané o bývanie, dôchodok, či sporenie. Šťastný život na dvoch stranách, akoby len peniaze mali vôňu, čo vynáša človeka až do nebies.

Nevyrušoval som ho, hoc som nepochyboval, že vie presne, čo tam píšu aj bez toho, aby to čítal. Potom sa vzniesol do vzduchu ako pierko a posadil sa mi na kolená.

"Máš našporených dosť peňazí?" opýtal sa ma veselo.

"Ty vieš presne koľko," odhalil som ho, huncúta, "nemusíš sa predsa pýtať..."

"Asi dosť," pošepol, "máš teda postarané o zajtrajšok, však?"

"Neviem, čo bude zajtra," vysvetľoval som mu.

"Je dobré, že sa vieš o seba postarať..."

"Snažím sa," potešilo ma, že mi lichotí.

"Tak na čo ti je Boh?" opýtal sa ma nečakane a úsmev na tvári sa mi zmenil na skalu.

"Ako to myslíš? Akože na čo? Všetci ho potrebujeme," snažil som sa obhájiť svoj vzťah ku Všemohúcemu.

"Neviem, čo je na tom nezrozumiteľné," krútil kučeravou hlavou môj anjel. "Na čo ti je Boh, keď ty už máš všetko hotové? Máš svoj vlastný plán. Úspory v banke. Plnú komoru na zimu. Na čo ti je Boh, keď si si sám všetko pripravil? Nemusíš sa zaujímať, aké má on plány, čo ti on našetril a čo by ti práve on rád schoval do komôrky na zimu. Máš život, ktorý je úplne nezávislý od Boha."

Znova vyletel do vzduchu ako pierko a rozplynul sa ako rosa, keď ju pohladia ranné slnečné lúče.

Neznášam, ak začne nejakú tému a potom zmizne.

Neznášam nedopovedané...

Pani v oranžovej mašli sa na mňa usmiala. Som na rade. Peniaze. Sladká závislosť. A mne napadlo, že sa jej opýtam, na čo je človeku Boh, keď na ňom nechce byť závislý?