Poznám ťa

Myseľ človeka býva občas zradná. Podsúva nám klamstvá, akoby boli pravdou a strachy, akoby boli skutočným nebezpečenstvom. Dokáže nás opantať a vziať chute, ktoré nás dovtedy nútili vstať ráno z postele, kráčať dopredu a hľadať maličkosti, ktoré budujú skutočný život. Zahráva sa s nami ako príšera s deťmi, keď sa svet ponorí do tmy. Aj toto myseľ občas robí... preháňa...

Božie slovo však toto nerobí. Vysvetľuje pravdu, ktorá však môže vyzerať podobne.

"Pane, Pane, otvor nám!" budem búchať na nebeskú bránu, len aby si ma nebo vzalo k sebe.

"Neviem, odkiaľ si!" odpovie Ježiš.

"Ale... veď... spolu sme jedli, pili... spolu sme sa zabávali," posnažím sa pripomenúť mu, že sa predsa poznáme celý život. "Sedel som tam, v kostole, ba aj v Levoči na hore, nepamätáš si? Bol som tam, keď si učil..."

Lenže on si nespomenie.

Lepšie povedané: Ježiš sa zachová rovnako, ako som sa ja správal k nemu počas môjho života.

Toto nie je výplod mojej mysle. A nepreháňam.

Toto je smutná pravda z Božieho slova: Boh môže povedať "nepoznám ťa" aj človeku, ktorý si počas života namýšľal, že Boha pozná. Lebo to, ako slovu "poznať" rozumie Boh a ako mu rozumiem ja, nemusí byť to isté!

"Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť," hovorí Ježiš, aby sme lepšie porozumeli.

Tesnou bránou. Aby sme sa do nej vtesnali so všetkými plánmi, požiadavkami a nádejami, ktoré si dennodenne budujeme prechádzaním životom.

Nepochybne, ja a On, spolu, dvaja, cez tú bránu prejdeme. Ak si však na plecia naložím majetky, záľuby, závislosti, vzdušné zámky a ciele, čo všetko musím a chcem ešte skúsiť bez neho, tak to s tým prechodom cez bránu môže byť problém.

Možno nám chce Ježiš iba povedať: Ja sám ti stačím!

Mal by som sa teda snažiť robiť všetko tak, akoby iba na ňom záležalo. Piť i jesť, zabávať sa i počúvať ho ako učí, - všetko s ním, akoby iného nebolo - je to skutočné "poznám ťa", po ktorom Ježiš zaručene povie: "Jasné! Teba poznám. Poď!"