Pravda a vyhnanstvo

02.02.2019

Ježiš prišiel domov. Medzi svojich.

Nepochybne ho všetci dobre poznali.

Syn, ktorý sa staral o svoju matku, keď ovdovela. Poznali ho ako slušného, milého a láskavého človeka. Pomáhal, keď ho o pomoc požiadali. Počúval, keď sa niekto potreboval vyrozprávať. Bol úctivý k starším a chorým. Priateľský ku každému.

Určite si ho takto pamätali. Nazaret nebola veľká dedina.

A potom odišiel z domu, lebo sa blížila jeho hodina.

Odišiel robiť Spasiteľa.


Po krátkom čase sa vrátil domov. Medzi svojich.

Čítal v synagóge a ukázal prstom na seba, že je Mesiáš. Vrátil sa, aby im povedal pravdu: o sebe a o ich viere.

Riskoval, že to nepochopia a že ho odmietnu. Nemýlil sa.

Vyhnali ho z mesta a chceli ho zhodiť do priepasti. Možno aj preto sa viac v Nazarete neukázal.

Pravda bola pre neho dôležitejšia, než vzťahy, chvály a hrdosť jeho rodákov. Až tak dôležitá, že ich stratil.

Dcéra prišla domov. Medzi svojich.

Pred časom odišla za prácou na opačný koniec krajiny. Býva v jednej chyži s priateľom. Bez papiera. Doma sa tešia, že prišla po dlhšom čase na návštevu. Do rodiska. Medzi svojich.

Matka ju víta s otvorenou náručou. Hoci nosí v srdci bolesť, že jej dcéra žije s mužom, o ktorom nemožno povedať, že je alebo bude jej manželom. 

Teší sa však, že je dcéra doma. Nebude ju provokovať. Nebude riskovať. Má strach, že ak ju napomenie alebo povie o svojej bolesti, že by ju mohla dcéra vyhodiť zo svojho života. Že viac domov nepríde.

Matka však chce, aby sa dcéra znova doma ukázala. Nepovie jej o svojej bolesti. Lebo to, že môže mať dcéru občas doma, bez hádok a napomenutí, je pre ňu viac než pravda.


Dva príbehy. Dva rôzne postoje.

Nebudem viac plytvať slovami. Záver si dopíše každý sám...