Pred tvárou Boha

Keď dvaja prichádzajú do chrámu, je to vždy iné. Srdcia sú rôzne, rovnako myšlienky a úmysly, pre ktoré jeden či druhý, vstupujú do domu, v ktorom býva Boh. A iné je to, aj keď do chrámu prichádzajú piati či desiati. Plný kostol je rozmanitý tak ako sú rozmanité aj životy.

Keď sa dívam na ľud, ktorý mám v nedeľu pred sebou, dúfam, že je zladený aj napriek tej rozmanitosti aspoň v jednom dôležitom úkone. Dúfam, že ten jeden, rovnako ako tí päťdesiati, rozumejú, že do chrámu sa nikdy nechodí s prázdnymi rukami a zabedneným srdcom.

Keď nám Ježiš hovorí podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi, kde sa jeden povyšuje a druhý kajá, v jeho príbehu ma teší jedna dôležitá vec: obaja prichádzajú za Bohom. Nech sú ich dôvody akékoľvek, rozumejú aspoň pred kým stoja, a že mu môžu odovzdať to, čo si prinášajú so sebou.

Keď sa však dívam na ľud, ktorý mám v nedeľu pred sebou, občas mi napadá, že prichádzajú prázdni. Ako keby nerozumeli kde sú a koho majú pred sebou. Že to nie kňaz a jeho modlitby sú najdôležitejšie, ale to, čo prinášajú Bohu so sebou ako dar, ako ťarchu, ako prosbu, ako poďakovanie, ako ponosovanie či nesplnený sen.

Počul som už mnoho sťažností - na kňaza, na spevákov, na chlad v kostole, i na ľudí, ktorí sedia v prvých laviciach - ako keby v chrámoch, kde sa môžeme stretávať ani nebýval živý Boh. Ako keby tam boli iba tí ľudia, slepí a neschopní porozumieť, že v tej chvíli sa k nim skláňa skutočný a živý Boh.

Áno, skláňa sa. Aby počul. Aby pohladil. Aby vzal to naše za svoje.

Všetko ostatné je druhoradé - aj ten kňaz a jeho chyby, aj tí ľudia okolo nás a ich chyby.

Mali by sme pamätať, vždy, keď sa usadíme do lavíc chrámu, že v tej chvíli sa na nás díva Boh a čaká. Dúfa, že niečo prinášame so sebou. Radosti i slzy. Ponosovania i vďačnosť. Čokoľvek. Len nech človek, absolútne závislý na Bohu, neprichádza pred neho s prázdnymi rukami a odumretým srdcom.