Premena

Rozprávky majú svoje neopakovateľné čaro a zvlášť vtedy, keď ho náš život má pomenej. Keď vyschne studňa. Keď je príliš veľa tmy. Keď je nedostatok človeka.

Príbehy o nádeji, tie si rady pripomenú aj dospelí. Zvlášť o premene. Lebo tá je hlboko zakorenená v našom vnútri od počiatku.

Dozrieť. Rozkvitnúť. Naplniť sa.

Rozprávky sú toho plné. Premeny. Lepšieho života. Krajšej budúcnosti. A v neposlednom rade, nájdenia seba samého a svojej cesty v bludisku ostatných ciest.

Ako keby sa človek nanovo narodil.

Znovuzrodenie.

Ako keď Fénix vstane z popola.

Ako keď sa Pinocchio premení na skutočného chlapca.

Ako keď je Popolvár zrazu najväčší na svete, Popoluška princeznou, žabiak princom a Maruška kráľovnou.

Verím, že všetky podobné príbehy, rozprávky o premenách, ktoré si ľudia vymýšľajú a tradujú odnepamäti, vychádzajú z jednej a tej istej túžby, s ktorou sa rodíme do sveta: byť plný, byť celý, byť večný.

A tiež verím, že tu túžbu máme v sebe zapísanú od Boha. Aby sme tú premenu hľadali a dosiahli. Ako Abrahám, Jakub, Mojžiš, Šavol, Augustín či František.

Lebo je len jedna skutočná premena, ktorá z nás trpezlivo a neúnavne robí plného celého večného človeka, až kým sa z nás nestanú úplné Božie deti.

Jeho premena.

A tou je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba a jeho telo za život sveta (Jn6).