Pri päte kríža

Nikdy som nebol v loďke, ktorá by sa potápala v búrke uprostred jazera, avšak zažil som bezmocnosť a tak si viem predstaviť ten nepokoj, úzkosť i strach, ktoré museli prežívať apoštoli, keď sa na nich z neba zniesla víchrica a blesky. Vlny hádžu loďkou z jednej strany na druhú. Vody sa valia apoštolom na nohy. Tma, zima a vietor.

,Ak sa loď naplní vodou, pôjdeme ku dnu!' mysleli si všetci. A tak neúnavne čerpajú vodu z lode naspäť do jazera. Niekto sa šmykne. Niekto sa udrie o okraj lode. Niekto padne do vody. Vládne chaos a strach opantáva mysle a odčerpáva sily z vystrašených apoštolov.

A potom si Peter všimne Ježiša na konci loďky. Pokojne spí. Spí aj napriek búrke!

Aj keď nebo križujú blesky a vody sa prelievajú do loďky, - možno aj na jeho nohy, tvár a hruď, - Ježiš pokojne spí, akoby sa ani neblížil koniec sveta. Ich sveta. Lebo verím, že apoštoli sa v tej chvíli najviac báli o holý život. Veď, čo najhoršie by sa im v tej búrke mohlo stať? Mohli by sa utopiť. Tí chlapi, ktorí vyrastali ako rybári na vode, si to dobre uvedomujú. Mohli by umrieť.

A Ježiš pokojne spí na konci loďky.

Zobudia ho. Náhlivo. Prudko. Prestrašene. "Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?" hovoria mu.

Ježiš si pretrie unavené oči, vstane, vystrie ruku a pohrozí vetru: "Utíš sa!" A búrka je preč, akoby to bol iba sen, iba nočná mora, iba chvíľkový nával úzkosti…

A potom sa Ježiš pozrie na svojich premočených a vysilených žiakov a možno aj namrzene (veď ho práve zobudili) im povie: "Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?"

Ak by som tam stál ako apoštol - premočený, vysilený a prestrašený - civel by som na Ježiša ako na prízrak. ,Čo sa bojím? Veď sme sa potápali!' myslel by som si. ,A že nemáme vieru? A čomu sme v tej chvíli mali veriť? Loď išla ku dnu! A my s ňou!'

Čo tí muži urobili zle, že Ježiš je taký vyčítavý? Mali sa namiesto zachraňovania posadiť k nemu a zdriemnuť si spolu s ním? Mali sa viac namáhať? Mali sa o to postarať bez jeho pomoci? Alebo ho mali zobudiť jemne, padnúť na kolená a úctivo ho žiadať, či by nebol taký láskavý a neutíšil búrku a neupokojil rozbúrené vody?

Ktohovie, čo by sa stalo, ak by Ježiša nezobudili a loď by išla ku dnu? To by bol zázrak! Predstavujem si ako Ježiš vyťahuje z dna jazera vysilených apoštolov, jedného po druhom, ako nejaký komiksový hrdina. A my by sme dnes o tom čítali v evanjeliách a žasli by sme.

Alebo ktohovie, čo by sa stalo, ak by sa na Ježiša obrátili hneď a nesnažili sa najskôr v búrke zachrániť vlastnými silami? Aj to by bol zázrak! Taký vnútorný. Zázrak srdca, ktoré sa v každej búrke, len čo prvýkrát zahrmí, obracia hneď na svojho Spasiteľa.

Lebo aj my sme takí ako tí apoštoli… najskôr sa pokúšame vyriešiť svoje problémy po svojom, vlastnou múdrosťou a úsilím, a až potom, keď nás opantá bezmocnosť, lebo strácame sily a možnosti, voláme do neba a sťažujeme sa, že Boh na nás zabúda.

Ježiš chce naše búrky utíšiť hneď, nie až vtedy, keď už vyčerpáme všetky možnosti! Ježiš chce vstúpiť do všetkých našich problémov, nielen do tých, s ktorými si nedokážeme poradiť. A predsa… aj keď to vieme a už sme o tom počuli, vždy sa najskôr namáhame a až potom, keď ostávame bezradní, voláme do neba, že ono na nás zabúda. Lenže Ježiš nie je linka poslednej pomoci. On je prvá pomoc. On je ten, na ktorého by som sa mal obrátiť skôr, než začnem sám uvažovať ako si s problémom poradím.

"Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará!" napísal neskôr Peter vo svojom liste. A vedel o čom píše. Veď boli dni, kedy sa snažil o všetko postarať sám. No potom už nie… sám na sebe pochopil, že aj tú najmenšiu starosť treba hneď položiť k päte Ježišovho kríža s dôverou, že Boh je mocnejší ako akékoľvek naše múdrosti a úsilie. Kiežby sme to pochopili aj my…