Pripravený na búrku

Už je to dávno, čo ma Ježiš pozval k sebe do lode, aby sme sa spoločne prepravili na druhý breh. A tak, ako som to očakával, odvtedy až podnes, obloha nad nami je bez mráčika a hladina jazera pod nami pokojná. Čajky okolo nám prespevujú svoje nekonečné symfónie a ryby, veľké ako ja, neúnavne a šantivo vyskakujú do výšky plachiet. Chvíľu sa mi zdá, že sa na mňa usmievajú.

Aké nádherné je plaviť sa s Ježišom na druhý breh!

Aké bezstarostné. Aké pokojné. Aké bezpečné.

Želal by som si, aby to bolo iba také. Ono to však nie je.

Nie, plavba s Ježišom nie je bez búrok. Nebo sa zamračí a ukáže svoje rozpálené tesáky. Bije vody, bije zem, ba aj loď, kým Ježiš spí, akoby nevidel, ba ani nepredpokladal, že budem vystrašený, bezradný a napokon aj vyčítavý: "Nedbáš, že hynieme?"

Plavba s Ježišom taká občas je: akoby spal, akoby zabudol, akoby nevidel, akoby sa nezaujímal... akoby nedbal, že hynieme!

Búrky - nečakané choroby, straty alebo bezvýchodiskové situácie, ba aj smrť - prídu a s nimi sa priženú do srdca ako žeravé nite aj zneistenia a strachy.

Nie sú to však búrky, čo mi robí starosti. Ale to spochybňovanie Ježišovej starostlivosti počas dažďa a víchrice, ktoré budú prichádzať do môjho života pravidelne.

Nedbáš! Koľko klamstva v jednom slove!

Ako keby Boh také dokázal: nedbať, nezaujímať sa, nedržať ma v lodi (alebo na rukách) aj vtedy, keď sa okolo mňa čerti ženia.

"Čo sa bojíte?" hovorí Ježiš.

A má pravdu. Čo sa bojím, keď viem, komu som uveril?

Nech na to nezabúdam, keď sa privalí ďalšia búrka. Len aby som skôr, než znova podľahnem strachu a zneisteniu, pozrel do Jeho očí a pripomenul si, že v jeho prítomnosti sa nemám čoho báť.

Možno tú búrku neuhasí hneď, - možno ani do konca môjho života - želám si však dôverovať, že ma cez ňu prevedie na druhý breh... na miesto, kde nie sú viac ani búrky ani hromobitia.